ŽAŠKOV. Barbora Bajčiová je veľký objav slovenského pretláčania rukou. Prvú súťaž absolvovala len vlani v apríli. Za jeden rok sa dokázala vypracovať na hviezdu európskeho rozmeru, čo potvrdila zlatou medailou v Poľsku. S čoskoro 17-ročnou športovkyňou zo Žaškova sme sa porozprávali.
Ochladli už emócie zo zisku juniorskej majsterky Európy na pravú ruku?
Rodičia mi stále vravia, aby mi nestúpla zbytočne sláva do hlavy. V mojom prípade sa to však nemôže stať. Po každej súťaži som ešte jeden až dva týždne nadšená, potom radosť opadne a sústreďujem sa na ďalšie podujatie. Ale je pekné pochváliť sa, že som majsterka Európy.
Priamo v dejisku vás podporovala mama s bratom. Smerovala vaša prvotná radosť za nimi?
Mamu som pred finálovým zápasom poslala hore na tribúnu, aby ma zbytočne nestresovala. Brat ostal pri mne a vtipkovali sme celý čas. Počas finále stále kričal Barbora ideš. Hneď po víťazstve som utekala za ním. Mama prišla uplakaná a šťastná. Objímali sme sa a plakali s ňou.
Barbora s bratom. (zdroj: Archív pretekárky)Mali ste po návrate aj špeciálne privítanie?
Doma ani nie. Keď som sa vo štvrtok vrátila, doma boli iba starí rodičia. Takisto mi na diaľku veľmi fandili. V sobotu sme si potom spravili grilovačku. V škole si zas spolužiaci zo mňa vtipkovali, že akú hviezdu majú v triede. Gratulovali mi a chceli podpisy a selfie fotky.
Ako ste zistili, že práve pretláčanie rukou bude ten správny šport?
Ani neviem. Vôbec som ani netušila, že sa tomu budem venovať naplno. Vlani sme mali školskú súťaž a telocvikár sa ma pýtal, akú mám silu, čo dokážem a či mám záujem sa zúčastniť. Išla som a vyhrala. Odvtedy sa to ťahá a pretlačenie rukou ma baví.
Čo vás na ňom tak fascinuje?
Ako sa dokáže človek za krátky čas vypracovať. Cvičím od začiatku školského roka, čo je asi deväť mesiacov. Prekvapilo ma, ako sa mi posilňovaním znásobila sila. Potrebujem ešte zapracovať na technike. Keď má človek pevnú vôľu a nevzdáva sa, dokáže všetko.
Neboli rodičia proti tak netradičnému športu pre dievčatá?
Prekvapená bola hlavne mama. Teraz je však rada, že niečo robím a nesedím doma za pecou. Otec to na začiatku neriešil. Brat bol nadšený, keď ma videl u nich v škole, ako sa pretláčam.
Robili ste predtým aj iný šport?
Rada športujem. Ako desaťročná som začala hrať futbal za Žaškov. Vydržalo mi to štyri roky. Keď som potom prišla na strednú školu, začala som aktívne hrať volejbal za školský tím a takisto aj florbal. Veľmi ma baví aj basketbal a stále aj futbal. Rada trávim čas aj na bicykli a niekde na prechádzke.
Už ste juniorská majsterka Európy. Aké sú najbližšie ambície?
Doma mi vravia, že si nemám robiť veľké oči. Po titule majsterky Slovenska som chcela medailu z európskeho šampionátu. To sa mi aj podarilo. Teraz chcem doniesť cenný kov z majstrovstiev sveta a získať aj pekný úspech pre školu. Prvoradé je však zdravie.
Úžasné a fyzicky náročné preteky. Taký bol Goralman Čítajte
