Cesta na úplné dno začala u Samuela nástupom na strednú školu. Imponovali mu starší chlapci popíjajúci pivo. Pridal sa k nim a prvé dva stredoškolské roky na internáte prepil.
Keď si uvedomil, že toto asi nebude tá správna cesta, že ho to zničí, presedlal na automaty.
„Nasledujúce dva ročníky som presedel v kasínach a herniach, mal som pocit, že hranie je lepšie ako alkohol či drogy,“ spomína. „Keď som nemohol večer zaspať, lebo som videl kocky, karty a červené stoly, uvedomil som si, že mám vážny psychický problém.“
Nasledovala ďalšia čierna etapa Samuelovho mladého života, ktorá skončila až po dlhých trinástich rokoch. Veril, že on je normálny, že jemu sa to nemôže stať, že on drogy nepotrebuje. Zo zvedavosti vyskúšal prvú dávku heroínu, potom ďalšie a ďalšie. Postupne pridal aj pervitín. „Keby to bolo len o tom, že si človek ničí svoj život, bolo by to relatívne v poriadku. No závislý zničí seba, svoju rodinu, každého blízkeho človeka vo svojom okolí.“
Silu našiel vo viere
Samuel prespával striedavo na ulici, v ubytovniach, veľmi málo doma. Zlom prišiel v jeden mrazivý deň, kedy sa pohrúžený do myšlienok ocitol pred kostolom. Nebol veriaci, no otvorená budova mu sľubovala aspoň chvíľkové zohriatie sa. Vošiel dnu. Modlitby nepoznal, preto sa začal modliť vlastnými slovami. Prosil, aby mu Boh, ak naozaj existuje, ukázal, čo má robiť, aby mu dal silu zmeniť sa. Nič sa však nedialo, a tak Samo z kostola odišiel. Ako si sám spomína na to obdobie, tá zmena však naozaj prišla.
„Vďaka Bohu som sa jedného dňa zobudil ako slobodný človek a neurobil som preto nič, iba som vyznal svoju bezmocnosť a poprosil o pomoc,“ hovorí kedysi neveriaci a silno drogovo závislý muž. Zakrátko stretol mladé dievča, dnes svoju manželku, Ukrajinku Oksanu. Aj s jej pomocou sa z neho stal celkom iný človek.
Závislosť ako závislosť
Dnes robí Samuel prednášky na školách, kde mladým rozpráva o svojom živote, o drogách, o tom, čo urobia s človekom. Obracajú sa však na neho aj rodičia, ktorých dieťa má vážny problém a nevedia, ako mu pomôcť.
Samuel Bogár rozpráva o svojom živote často. (zdroj: Naďa Kališová)„Sú nešťastní, nevedia, čo robiť, lebo im vybralo z karty peniaze, nekomunikuje s nimi, fláka sa,“ hovorí Samuel Bogár. „No na konci rozhovoru mi povedia, že aspoň neberie drogy. Pozor, je celkom jedno, na čom je človek závislý. Či sú to drogy, alkohol alebo hry. Raz som sa jedného lekára pýtal, aký je rozdiel medzi závislosťami. Povedal mi: Keď pred teba postavím tri kýble, do jedného dám alkohol, do druhého automaty a do tretieho drogy a pichnem ti do niektorého hlavu, kde ju budeš mať? Hovorím, no v kýbli. Kde inde? A on nato, či nie je jedno, v ktorom. Vždy bude v kýbli.“
Zaujatý hraním
Najväčšie zariadenie, kde sa zaoberajú liečením závislostí všetkého druhu, je na Prednej Hore. Patologických hráčov, teda závislých na hraní hazardných hier, majú veľa. Podľa psychiatričky Márie Martinove sú rizikovými skupinami mladiství, adolescenti, sociálne slabé skupiny ľudí, hraniu prepadávajú závislí na drogách i duševne chorí.
„Katastrofa je, keď príde človek, ktorý je závislý na alkohole či drogách a ešte aj na automatoch,“ hovorí lekárka.
Pri pozornom sledovaní blízkeho, u ktorého je podozrenie na túto závislosť, sa dajú odpozorovať hlavné príznaky.
„Tínedžeri, ktorí začínajú hrať, si častejšie pýtajú pôžičky, doma sa objavujú zvláštne lístočky, účtenky, ktoré predtým nebývali. Mladí sa zadlžujú, pri výhrach majú nečakane veľa hotovosti. Majú nových kamarátov, prichádzajú k vám doteraz neznámi ľudia. Zvyšujú sa telefónne účty, menia sa aj povahovo.“
Hráč je bezstarostný, na seba zameraný, labilný, ľahkovážny, narcista, má problém s dôverou, empatiou, ťažkosti vo vzťahoch. „Niečo z toho má nadelené každý z nás, niekto viac, niekto menej. Preto je ťažké odsudzovať povahu človeka. Nikto sa nenarodil závislý a nechcel sa ním stať. K poruchám správania sa dochádza až vývojom.“
Patologický hráč je zaujatý hraním, plánuje si stále ďalšie a ďalšie, premýšľa nad ním, pripravuje si možnosti a najmä prostriedky, aby mohol opäť hrať. Síce sa môže snažiť hru kontrolovať, no nedarí sa mu to. Je nepokojný, podráždený, zadlžuje sa a začína kradnúť.
Problémy, ktoré si spôsobil hraním, sa paradoxne snaží zahnať opäť tým, že sa posadí za automat. „Klame, zatĺka pred rodinou. Stráca priateľov, prácu, neukončuje vzdelanie, je ohrozená jeho kariéra. Spolieha sa na to, že nakoniec dlhy za neho niekto zatiahne.“
Množstvo ilúzií
Patologické hráčstvo má podľa odborníkov tri etapy. V prvom hráč vyhráva, cíti eufóriu, úspech ho povzbudzuje do ďalšieho hrania. Zákonite však po ňom prichádza štádium prehier. „Stráca súdnosť, kontrolu nad sebou, hraním, mení správanie,“ hovorí Mária Martinove. „V poslednej fáze nastupuje zúfalstvo. Je veľmi nebezpečné, objavujú sa somatické choroby, komplikácie, samovražedné konanie.“
Človeku závislému na hracích automatoch sa netreba obracať chrbtom. Lekári odporúčajú rozhovory s ním, sledovanie ho, usmerňovanie, odporúčanie, čo má robiť, dohodnúť sa s ním na dodržiavaní určitých pravidiel. Musí sa vyhýbať miestam, kde sú akékoľvek formy hazardu.
„Treba mu kontrolovať peniaze, účty, nemal by mať pri sebe väčšiu hotovosť. Musí začať splácať svoje dlhy, ale nie takým spôsobom, že to všetko zaplatia rodičia. Sám si musí zarobiť a platiť v splátkach.“
V liečebniach okrem toho lekári hľadajú spôsoby, ako potlačiť u závislého prahnutie po hraní, snažia sa zmeniť jeho hráčske myslenie na nehráčske.
„Musí sa zbaviť ilúzií o výhre, o tom, že zbohatne, že je výnimočný, mimoriadny, jedinečný, že hru dokáže kontrolovať, ilúzií, že pár prehier nie je nič oproti obrovskej výhre, ktorá určite príde. Nacvičujeme asertívne správanie, zvládanie stresu, do liečby sa snažíme vtiahnuť aj rodinu. Je to dlhodobý, celoživotný proces,“ dodala psychiatrička.
