DOLNÝ KUBÍN. „Ľudí nedelím na rasy,“ povedal Tibor Spitz v úvode svojho príhovoru počas II. ročníka Mierového pochodu po stopách Spitzovcov. „Existuje len jedna rasa, ľudská. Ale ľudia sa delia na dve hlavné skupiny. Slušní a tí ostatní.“
Krutá pravda
Tibor Spitz sa narodil v roku 1929 v Dolnom Kubíne. Jeho otec bol kantorom židovskej náboženskej obce, mama pracovala ako učiteľka. Prvým transportom v roku 1942 sa vyhli, pretože otec zastával veľmi dôležitú funkciu, pochovával Židov z celej Oravy. Podľa dohody mala byť celá rodina presídlená do Poľska posledným transportom.
Spitzovci neuverili informáciám, ktoré posielali Židia, ktorí odišli v transportoch. „Niekoľko týždňov po prvom transporte začali ľudia dostávať pohľadnice s povzbudzujúcim textom. Je nám tu krásne. Je to presne, ako nám povedali. Budujeme si tu spoločný život, nebojte sa, príďte za nami. Tešíme sa na vás a bozkávame. Pohľadnice neprišli všetky naraz, ale každý týždeň niekto dostal jednu, dve. Ľudia tomu verili a boli celkom spokojní.“
Silný stisk ruky a objatie rozdáva s úsmevom na tvári. (zdroj: Martin Pavelek)
Tiborovi rodičia boli vzdelaní, ovládali viaceré reči. Mama sa o mnohých hrôzach dočítala v diele A. Hitlera Mein Kampf. O realite z Osvienčimu ich informovali utečenci, ktorí podplatili strojvodcu a v železničiarskych uniformách sa dostali cez hranice. V tej dobe už boli všetci Tiborovi najbližší príbuzní deportovaní do koncentračného tábora.
„Zrazu som si uvedomil, ako ich pozabíjali. Pre dvanásťročného chlapca to bola neuveriteľná rana. Boli to organizované deportácie. My sme boli ďalší na rade.“
Záchrana v lese
Preto po vypuknutí Slovenského národného povstania v roku 1944 sa rozhodli ukryť v lese na Pustej Poľane na Brči. V lese nad Srňacím neďaleko Dolného Kubína vykopali dieru v zemi, prikryli ju, aby mali miesto, kde sa môžu skryť. „Gestapo ľudí uisťovalo, že všetci môžu prísť domov, no my sme vedeli, že to je len propaganda a prázdne sľuby, ako nás dostať do plynových komôr.“
Mysleli si, že tam strávia niekoľko týždňov. „Na vrcholoch hôr sme počuli kanonádu z Poľska. Verili sme, že nebude dlho trvať a vrátime sa domov.“
V diere vykopanej pod vysokým smrekom strávili nakoniec dlhých sedem mrazivých mesiacov. „Každá bunka v tele sa snažila prežiť. Každú kvapku energie som musel kontrolovať, sústreďovať, aby som prežil minútu, hodinu, deň, noc. Musím poďakovať všetkým Dolnokubínčanom a všetkým obyvateľom Srňacieho, ktorí nám pomáhali, aby sme prežili.“
Obraz Tibora Spitza – Pustá Poľana na Brči. (zdroj: Martin Pavelek)
Keď 4. apríla oslobodili Dolný Kubín, z diery v zemi vyliezlo šesť prízrakov. Tibor Spitz, jeho mama, otec, brat, sestra a starý otec. „Všetci sme boli podvýživení. Bol som tenký ako palica.“
Ale doma ich čakali ťažké časy. Počas arizácie prišli o celý majetok, boli nútení začať úplne od začiatku. „Vždy, keď idem popri mestskom úrade, pozriem sa na budovu oproti, kde je teraz umelecká škola. Na poschodí sú okná, za ktorými som vyrastal.
Pomohol mu Fidel Castro
Tibor Spitz sa nevzdal. Dokončil štúdium na gymnáziu. Prepadol z latiny, ale tú v živote nepotreboval. „Zmaturoval som na samé jednoty. V tej dobe vláda rozhodla, že každý jednotkár pôjde študovať chémiu. Mysleli si že tak vyhrajú vojnu proti imperialistom, s lepšími výbušninami.“ Múdrych študentov previezli do Prahy. Zišlo sa ich tam 160 z celého Československa. Z Tibora sa stal odborník v sklárstve. V roku 1968 musel ísť na Kubu.
„Išiel som Fidelovi opraviť tri sklárne, ktoré nemohli dať do poriadku tri roky. Dostal som na to šesť týždňov. V prípade nesplnenia príkazu použili jasné gesto. Pretiahli si prst popod krk. Veľmi dobre som vedel, čo to znamená.“
Mal dať do poriadku dve fľaškárne a jednu fabriku na výrobu tabuľového skla na okná. „Kubánci povedali, že sklo na okná nepotrebujú, do okien dajú papier. Ale fľaše na vodu boli dôležité.“
Keď úlohu splnil, vracal sa s manželkou domov. To už v Československa úradovali tisíce ruských vojakov.
„Využili sme tankovanie paliva do lietadla v Kanade a emigrovali sme. Nakoniec nám takto nepriamo pomohol tvrdý komunista Fidel Castro.“
Dnes sa babička sama čuduje, ako to všetko mohla zvládnuť Čítajte Nový život
Vzhľadom na svoju odbornosť si našiel prácu okamžite. Po deviatich rokoch sa presťahoval do Spojených štátov. „Po tridsiatich rokov v sklárstve som mal veľa publikácií a patentov, lebo v takom prachu a horúčave dokáže vydržať len Oravec. Keď potrebovali kúsok skla pre počítače a digitálnu technológiu hrubého milióntiny milimetra, vyrobil som to.“
Po čase ho to ťahalo domov na Slovensko, kde ostala sestra a otec. Veľmi dobre si uvedomoval, že nazad do USA by sa už nevrátil. Domov prišiel až po Nežnej revolúcii. Vtedy bol z neho nielen uznávaný vedec a špecialista, ale aj umelec. „V plnej miere som si spomenul na kruté detstvo a začal som to maľovať, robil sochy.“
Svoje diela vystavoval v USA, Kanade, Čechách, na Slovensku. Kanadskí Slováci o ňom natočili film. Pred dvomi rokmi si ho pozreli aj Dolnokubínčania a združenie Femina spontánne zorganizovalo Mierový pochod po stopách Spitzovcov.
Odkaz
Napriek takmer 40-ročnému pobytu v zahraničí stále hovorí dokonale svojou rodnou rečou.
„S manželkou, Bratislavčankou, sme sa snažili hovoriť po anglicky aj francúzsky. Ale vždy sme sa vrátili k slovenčine. I love you nikdy neznie tak krásne ako Ľúbim ťa.“
Tibor Spitz nezabúda na kruté časy II. svetovej vojny. Pre tých, čo ich nezažili, má odkaz. „Čo sa stalo nám pred siedmimi desaťročiami, môže sa stať hocikomu. Proti dejinám a nepriaznivým udalostiam sa bojovať nedá inak, ako zostať silným. Človek musí vstať a kráčať ďalej. Žiadny iný spôsob neexistuje. Toto sa podarilo aj mne. Teraz sa môžeme tešiť zo života. Teraz si žijeme veľmi dobré časy, hoci si veľa ľudí sťažuje. Ale mali by byť šťastní ako blchy v kožuchu. Moja mama vždy vravela, nikdy nebuď zlý. Toho sa držím. Zlého človeka obklopujú nepriatelia a tí skracujú život. Človek s dobrou vôľou je obklopený dobrými ľuďmi a dobrá vôľa život predlžuje.“
