ORAVSKÁ JASENICA. Tragédia ju pripravila o muža. Životom sa pretĺkala sama. O tom, že nebol ľahký, svedčia vrásky na rukách dnes 95-ročnej praprababičky Žofie Lovaštíkovej.
Cez deň pracovala na poli, sadila zemiaky, kopala, kosila, sušila seno. V noci priadla. Starala sa o zvieratá. Pomedzi nikdy nekončiacu robotu behala okolo svojich detí, vychovávala ich najlepšie, ako vedela.
Útla žena nebedáka. Aj po desiatkach rokov je jej však ľúto za manželom. A za tým, že už nevládze robiť toľko ako kedysi.
Pracovala za hranicami
Bol 15. máj 1921, keď v malej dreveničke v Oravskej Jasenici prišla na svet Žofka. Narodila sa do rozvetvenej rodiny, bola jedným z ôsmich detí. Rovnaký počet potomkov mala aj ona. Osud však doprial dospieť len šiestim z nich.
Peňazí doma nazvyš nebolo, mladá Oravčanka musela za robotou do sveta. Štyri roky pracovala v Čechách ako pomocná sila, počas vojny zase s ďalšími desiatkami ľudí odišla na polia do Nemecka.
„Keď trúbili na poplach, alarum to Nemci volali, všetci sme sa utekali schovať,“ spomína pani Žofia. „Bežali sme, kde sa dalo, neraz sme aj medzi kravy vbehli. Bola tma, nič sme nevideli, svietiť sme nemohli, aby nás nenašli.“ Neraz medzi kravami aj tri hodiny stáli, kým útok neprestal.
Pomáhali si navzájom
Keď sa vrátila z robôt, zahľadela sa mladá Žofka do chlapca z dediny. Slovo dalo slovo a z 24-ročnej dievčiny sa stala pani Lovaštíková. Rok po svadbe sa mladomanželom narodilo prvé dieťa. Potom ďalšie a ďalšie. Mladá mamička sa starala o deti, pomáhala manželovi na gazdovstve.
„Bol sám, mamy už nemal, len otec žil, ale už bol starý, veľa neporobil,“ spomína babička. „Roboty bolo neúrekom. Neraz som si na ceste z poľa aj poplakala. Muž ma vyložil na voz, no cesta bola taká hrboľatá, že som z neho aj spadla. Tak ma tam utriaslo, obilo.“
Svadobná fotografia. (zdroj: Archív rodiny)Manželia chovali kravy. Mlieko pili aj spracúvali. Keď ho bolo veľa a nemali čas mútiť v kierničke maslo, zavesili ju na voz. Kým vyšli po hrboľatej ceste až k svojmu políčku, maslo bolo hotové. „Pomáhali sme si, ako sa dalo.“
Tragédia v lome
Osudným dňom v živote pani Žofie bola tragédia v miestnom lome. Jej muž sa z práce nevrátil. „Skaly ho zasypali, na mieste zomrel,“ spomína a v očiach sa jej aj po rokoch lesknú slzy. „Šestnásť rokov aj štyri dni sme boli spolu, keď sa to nešťastie stalo. Najmladšie dieťa malo vtedy len niečo viac ako rok. Strašné to bolo. Veľa bolesti som zažívala. Len modlitbami a kvôli deťom som to akosi zvládla.“
Pár rokov po smrti manžela dostala ponuku. Od pána z Čiech, u ktorého pracovala. Aj jemu zamrela žena, žiadal Žofku o ruku. „Ako by to len bolo, iba jedného muža som mala, viac som nechcela,“ hovorí. „Aj jeho mama mi ešte roky potom písala, aby som sa len vydala za jej syna, že mi bude ľahšie, nebudem musieť toľko pracovať, aj deti budú mať lepší život. Nemohla som.“
Silná osobnosť
Ľudia z dediny nad Žofkou neraz neveriacky krútili hlavou. Nechápali, kde sa berie v malej žene toľko sily, energie, ako len dokáže toľko okolo gazdovstva porobiť, deti obriadiť, kontingent odvádzať. Mnohí ju obdivovali. „Dnes sa sama čudujem, ako som to všetko zvládla,“ rozpráva. „Asi modlitby mi pomáhali. Na tie som si vždy našla čas. Keď sa chodievali ženy po domoch modliť, pred väčšími sviatkami, nechala som všetku robotu tak, zobrala som deti a išli sme tiež. Robota ma predsa vždy počkala, no modlitba nie.“
Najhoršie pre rodinu boli Vianoce. Takmer vždy si s deťmi poplakali. Na stoličku, na ktorej pri štedrovečernom stole sedával jej manžel, ukladala na sviatky zapálenú sviečku.
Najskôr s výbavou, potom s deťmi
Po smrti manžela prežívala mladá rodina krušné časy. Žofia behala z roboty do roboty, neraz ani na spánok nemala čas. „Ráno som deťom dala raňajky, tým väčším, ktoré už chodili do školy, som povedala, nech ma len počkajú, že sa o chvíľu vrátim,“ hovorí babička. „Nabalila som si do plachty všetko, čo mi bolo treba na pole, aj s perinkou a zavinovačkou pre najmenšieho. Pribalila som trochu jedla a pošla všetko vyniesť na pole.“
Rodina pokope. (zdroj: Rodinný archív)Rýchlo sa musela vrátiť domov, vyprevadiť starších do školy, nachystať mladších a vybrať sa s nimi do poľa, kde neraz trávili aj celý deň. Okrem náčinia do poľa na chrbte neraz vynášala aj najmladšie dieťa. Hoci mala koňa, nezapriahala ho často, len pri náročnejších prácach. „O koňa sa bolo treba starať. Mala som dosť roboty s deťmi, nemala by som čas aj na zviera. Tak som si musela pomáhať, ako som vedela.“ Pri náročnejších prácach jej pomohli susedia. Ľudia s ňou súcitili.
Večery pri kolovrátku
Okrem koňa chovala pani Žofia dve kravy a prasiatka. Mala dokonca aj prasnicu. S ňou bolo najviac roboty, keď priviedla na svet mladé. „Celú noc som bola pri nej, prasiatkam bolo treba vylámať zúbky, aby nehrýzli a postupne ich prikladať, aby sa naučili sať mlieko.“
Zhruba mesačné prasiatka gazdiná naložila na voz a išla ich predávať. Do Zubrohlavy, Rabče, Sihelného. Väčšinou mala úspech, občas sa domov vrátila s jedným či dvomi. „Keď sa však dozvedeli ľudia z dediny, že nejaké zostalo, prišli a kúpili aj posledné.“
Zimné večery a noci strávila pri kolovrátku. Ľan, ktorý v lete vypestovala a na jeseň vysušila, musela spriasť, aby z neho mohla ušiť plachty, prestieradlá. „Peňazí sme nemali, doma som si dorobila, čo sa dalo a čo som vedela.“
V tých dobách elektrina nebola. Žofka priadla len pri slabom plamienku malej petrolejky. Napriek tomu stále celkom dobre vidí, aj počuje.
Hnevá sa, keď nevládze
Keď deti trochu podrástli, pracovala pani Žofia v lese, vysádzala stromčeky. Potom sa zamestnala vo fabrike, odišla odtiaľ, až keď mala 76 rokov.
Dnes už toľko sily ako kedysi nemá. Neposlúchajú ju nohy, aj keď kúsok ešte prejde aj bez pomoci bariel. Hnevá ju, že nemôže pracovať. Blízki, u ktorých sa po mesiacoch strieda, jej to nedovolia. „Aspoň zemiaky by som načistila, ale vraj netreba, všetko zvládajú a že ja som sa už narobila v živote dosť,“ hovorí pani Žofia.
Na jeseň pomáha s vyťahovaním zeleniny v záhradke. Najhoršie sú však pre ňu zimné mesiace. Vtedy je skoro tma, televízor ju neláka, len nedeľňajšiu svätú omšu si v ňom pozrie. Zvyšok dňa oddychuje, veľa sa modlí.
Keď nemôže v noci spať, premýšľa. O čom? „O všetkom, čo sa stalo, čo som urobila, či to bolo správne, či som to tak mohla urobiť, či nie. Niekedy som už aj unavená z tohto ťažkého života. Ale modlenie ma povzbudzuje. Pán Boh mi dáva silu. Jedine vďaka nemu som tu tak dlho, o týždeň to bude už 96 rokov. Modlím sa za zdravie blízkych a najmä za šťastný, požehnaný manželský život pre všetku mládež. Aby si mladí vážili jeden druhého, kým sa majú, lebo keď sa niektorý pominie, už sa to nedá navrátiť.“
Mrzí ju, ako sa dnes plytvá jedlom. Kým ona neraz nemala deťom čo do úst vložiť a boli vďačné za každý kúsok chleba, dnes pečivom kŕmime zvieratá.
Radosť jej robí rozvetvená rodina. Okrem šiestich detí má už 24 vnúčat, 39 pravnúčat a dve prapravnúčatá. Často za ňou chodia, no už sa naučili, že musia chodiť postupne. „Keby sa zišli všetci naraz, to by bolo kriku,“ zasmeje sa babička.
Zo stretnutia odchádzame nabití energiou od tejto životom skúšanej ženy. K nadchádzajúcim narodeninám jej aj z redakcie prajeme, aby si ďalšie roky užila spokojne aspoň v takom zdraví, aké má dnes.
