ZUBEREC. Program, organizovaný združením Armaria Orava, vznikol v snahe ponúknuť detským návštevníkom pohľad na život na dedine ich očami, prebudiť ich záujem živým a interaktívnym spôsobom. Ako názov naznačuje, jedná sa o spoznávanie tradičnej kultúry hravou formou.
Tvorivé dielne
V rámci programu sú pre deti pripravené aktivity na dvanástich stanovištiach. Postupne objavujú život na dedine očami svojich rovesníkov.
Zažijú vyučovanie v starej škole, zoznámia sa s učebnými pomôckami, ale aj s prísnou disciplínou, aká v škole panovala.
V roľníckom dome sa od gazdinej dozvedia, ako tam ľudia žili, kde spali, varili, jedli. Zistia, ako sa doma z ľanu a vlny vyrábali látky na obliekanie. V mlyne zas zistia, aká dlhá bola cesta od zasiatia obilia po jeho zomletie na múku a uvidia, ako pracoval mlyn na vodný pohon.
“Deti opäť objavujú, že na hranie netreba technické ani digitálne vybavenie a dobrá nálada či trocha adrenalínu sa dostaví aj pri využití najjednoduchších pomôcok.
„
Nemenej zaujímavé sú aj tvorivé dielne – hrnčiarstvo, drotárstvo, tkanie, výroba sviečok z včelieho plástu, podmaľba na skle, rezbárstvo, príležitostne zdobenie kraslíc či medovníkov.
Remeselníci deťom prezradia čo-to o histórii remesla. Ujo drotár si vyrobil aj drotársku krošňu, aby mohol ukázať, ako drotári z domu do domu vandrovali. Majú pripravené výrobky v rôznom stupni spracovania, aby deti názorne pochopili, ako výrobok postupne vzniká.
A potom už prídu na rad základné techniky, aby si sami mohli materiál ohmatať a vyskúšať. Samozrejme, za krátky čas sa nemôžu remeslo naučiť, ale je to akési preklenutie minulosti a súčasnosti neviditeľným mostom a pootvorenie dverí k činnostiam, aké doteraz nevyskúšali.
Niekdajšie hry
Aký by to bol život na dedine bez hier. Deti opäť objavujú, že na hranie netreba technické ani digitálne vybavenie a dobrá nálada či trocha adrenalínu sa dostaví aj pri využití najjednoduchších pomôcok.
Stanovištia sú rozmiestnené po celom areáli Múzea oravskej dediny, čo samo o sebe vytvára kulisu pobytu na dedine. Aktivity sú umiestnené tak, aby sa program mohol konať aj v prípade nepriaznivého počasia.
Za každú absolvovanú aktivitu dostane skupinka pečiatku do sprievodného listu. Ak ich získajú aspoň polovicu, získajú aj drobnú sladkú odmenu.
Kamenné tabuľky aj brká
Jedno zo stanovíšť od začiatku riadi aj Richard Janoštín, riaditeľ skanzenu pod Brestovou. Je učiteľom v latinskej škole v objekte z Vyšného Kubína.
„Je to zakaždým jedno úžasné dobrodružstvo,“ hovorí. „Deti, ale aj učitelia vchádzajú do domu zvedaví, ako bude prebiehať vyučovanie v historickej učebni. Učitelia najčastejšie upozorňujú na trstenicu, s povzdychom, ako by sa im v tejto dobe hodila pre ukáznenie nespratných žiakov.“
Na každom stanovišti sa deti môžu pristavať len pár minút, aby stihli obísť všetky. Aj preto je ukážka niekdajšieho vyučovania veľmi oklieštená.
„Je to skôr o popisovaní toho, čo bolo kedysi. Poukazujeme na niektoré zaujímavosti a rozdiely oproti vyučovaniu a učebným pomôckam v súčasnosti. Deťom ukazujeme kamenné tabuľky s griflíkom, staré zošity, do ktorých ľudia písali atramentom a brkom, poukazujeme na krasopis žiakov kedysi. V latinskej škole predstavujeme aj latinčinu, ako starý úradný a súčasný technický jazyk. K vyučovaniu v minulosti patrí aj hranie na harmóniu či husliach a, samozrejme, spev ľudových piesní.“
Bubo Zubercus
Jedna skupina, zväčša celá trieda, sa v latinskej škole zdrží zhruba pätnásť minút. Rukami historického naoko učiteľa prešli stovky, ak nie tisíce detí.
„Vždy ide o úplne nové, zaujímavé spoločenstvo, s ktorým je radosť pracovať a tvoriť. Niekedy sa objavujú vnímavé i nadané deti, ktoré udivujú bystrosťou. Niekedy deti nechcú uveriť, že tak krasopisné písmo bolo napísané rukou človeka, nedajú sa presvedčiť, že to naozaj nie je vytlačené z tlačiarne.“
Vedomosti a zážitky
Za osem rokov, odkedy program v múzeu funguje, zažil Richard Janoštín množstvo príhod. Väčšinou úsmevných. A od malých výmyselníkov sa veru aj čo-to priučil. „Na otázku, ako sa po latinsky povie výr skalný, mi jeden žiak odpovedal, že Bubo Zubercus. Keď som sa opýtal, ako na to prišiel, ukázal na svoje tričko, kde to mal napísané. Veľmi som sa pobavil. Zuberčanov totiž v minulosti prezývali sovy zuberské, lebo dievčatá pri prácach na poli ujúkali. Jeden zuberský podnikateľ vyrobil humorne ladené tričká s vyobrazením sovy a pod ním nápis Bubo Zubercus. Tento malý žiak sa s názvom tak stotožnil, že bol presvedčený, že Zuberčania majú svoj osobitý druh sovy.“
Nájdite si čas na voľný čas. Kam vyraziť Čítajte
Čo by to bol za učiteľa, keby deti občas aj nevyskúšal. Musí predsa zistiť, čo si zapamätali. Žiakov upozorňuje na Máriu Teréziu, ktorá zaviedla povinnú školskú dochádzku. Tú raz ktorési dieťa prekrstilo na Matku Terezu. „Je to s nimi úžasné, zakaždým zábava. Krajší vtip nevymyslíte. Aj v tomto roku sa tešíme na deti a spolu s nimi na mnoho zážitkov pri programoch Zahrajme sa ako kedysi.“
Chcete to zažiť?
Ako sa možno do programu zapojiť? V prvom rade si treba naplánovať dostatočný časový priestor – ak chcete zvládnuť všetky aktivity, strávite tu zmysluplne aj štyri hodiny. Potom si dohodnite dátum a čas návštevy telefonicky alebo e-mailom a po príchode do Múzea oravskej dediny sa už môžete hrať, ako kedysi.
Autor: Múzeum oravskej dediny
