HLADOVKA. „Bol to život naplnený prácou, našimi deťmi, potom školou, nácvikmi, cestovaním na vystúpenia,“ hovorí Anna Jurčiová, bývalá učiteľka, ktorá tridsať rokov s manželom viedla hladovský Detský folklórny súbor Goral. „Ale keby som sa mala rozhodnúť opäť, nemenila by som. Veď pohľad na vysmiate a šťastné deti je na nezaplatenie.“ Malí folkloristi vnímajú umenie už šesťdesiat rokov, v súbore sa vystriedali aj tri generácie.
Deti piesne poznali
Súbor zakladali Viktor Garbiar s Petrom Jurčim. Prvými členmi boli deti z Hladovky, susednej Suchej Hory, neskôr aj z Vitanovej či dokonca Trstenej. Po šiestich rokoch od založenia učiteľ Viktor Garbiar odišiel. A k Petrovi Jurčimu sa pridala jeho manželka Anna. Manželia sa o mladé talenty starali až do roku 1992.
„Začiatky boli výborné,“ spomína pani Anna. „Všetky deti rozprávali goralsky, poznali miestne piesne. Chodievalo sa na páračky, ľudia sa stretávali pri akejkoľvek príležitosti, často spievali. A deti všetko pochytili od rodičov a starkých. Na nácvikoch sa už učili len choreografiu, slová aj melódiu poznali. A mamy chceli, aby sa ich deti venovali folklóru, podporovali ich, šili im kroje.“
Nácviky pod stolom
Anna sa k manželovi pridala až po tom, keď trochu odrástli ich deti. Malý Mirko mal osem a jeho sestra Danka päť rokov, keď začali s rodičmi chodiť nielen na nácviky, ale aj vystúpenia. „Mali sme v súbore aj maličké deti,“ hovorí niekdajšia vedúca Anna. „Starší tancovali a spievali, mladší predvádzali tradičné hry. Na lúke, pri pasení dobytka, vili vence, hrali sa, spievali. Starší tancovali. Ja som deti učila choreografiu a spev, manžel mal na starosti hudbu a organizáciu.“
Nácviky neboli vždy jednoduché. S niektorými deťmi bola práca náročná. „Nie každé dieťa je stvorené pre folklór. Niekedy, nech robíte čokoľvek, nenaučíte ho to. Raz sme mali chlapca, ktorý celé nácviky presedel pod stolom. Stále som ho nabádala, aby sa pridal k ostatným. Zakaždým mi povedal, že až keď príde správny čas. Ten neprišiel nikdy. Nevynechal však žiadny nácvik.“
S nedostatkom členov problém nemali. Kedysi nebolo možné cestovať tak ako dnes. Aj preto súbor deti lákal. Každé vystúpenie bolo pre ne vzácnym výletom.
Hrali aj v krátkom filme
Za šesťdesiat rokov zaznamenal súbor desiatky úspechov na rôznych súťažiach, vystúpil na nespočetnom množstve akcií a podujatí. Vystupoval na všetkých miestnych podujatiach v obci i mimo nej, na podroháčskych slávnostiach, na folklórnych festivaloch vo Východnej, v Detve, Heľpe, Terchovej, Strážnici, Trenčíne, Nitre, na Zamagurských slávnostiach v Červenom Kláštore, na detskom festivale v Likavke. Spočiatku bolo vzácnosťou, keď mohli deti vycestovať za hranice, do českého Pelhřimova, Ostravy či poľskej Rabky.
Mladí goralskí folkloristi účinkovali v rôznych televíznych programoch, zúčastnili sa na natáčaní filmov Goralská svadba či Detský rok.
„Goralskú svadbu sme natáčali na Hutách aj v zubereckom skanzene,“ spomína dcéra pani Anny Darina Jurčiová. „Bola som malé dievčatko v bielych pančuškách. Pamätám si, že som ťažko prežívala, keď som si ich dotrhala. Nevesta a ženích boli skutoční herci, všetci ostatní sme boli zo súborov.“
Na dospelých nebolo spoľahnutie
Detský folklórny súbor má pravidelne zhruba 50 členov. Po manželoch Jurčiovcoch prevzala jeho vedenie Janka Kučková, po nej ho od roku 1996 do roku 2002 viedol Miroslav Jurči a po ňom Jana Vlčáková. Od roku 2012 je vedúcou Anna Harmatová.
Spočiatku hrávali malým tanečníkom dospeláci. S tými však bol čoraz väčší problém. „Furt ich bolo treba naháňať, potom kdesi hľadať,“ povedala bývalá vedúca.
Prvú detskú goralskú muziku pri súbore založil ešte na základnej škole Miroslav Jurči s bratmi Šimekovcami zo Suchej Hory.
„Chodil som na umeleckú školu na harmoniku,“ hovorí. „Asi v deviatej triede som si začal sem-tam pobrnkávať na husliach. Raz prišli za mnou bratia Šimekovci, že ich otec vie hrať, že by nás to naučil. Vedeli sme, že hudbu treba, tak sme k nemu začali chodiť. A to bol pán muzikant.“ Až dodnes platí, že mladí hudobníci sú skôr samoukmi a učia sa najmä počúvaním a odkukávaním techniky od starších.
Vynášanie smrtky
Gro programov malých Goralov tvorili ukážky tradičnej svadby, či pre toto obdobie typické predveľkonočné vynášanie Moreny, ktoré bolo v Hladovke a Suchej Hore známe ako Vynášanie smrtky. Robievali to nielen na vystúpeniach, ale tradíciu v minulosti udržiavali aj v dedine, vždy na Smrtnú nedeľu pred Veľkou nocou.
„Zobrali sme smrtku, ktorú sme pripevnili na žŕdku a prikryli plachtou,“ rozpráva pani Anna. „Prechádzali sme s ňou cez dedinu, spievali pesničku a pred domom zarecitovali báseň: Šmertecke nošime, o jajka prošime, zeby šče nom dali a nezalovali. Po dva, po tři dutki, šmertecce na botki. Bo jak nom nedače, garki, misky pobijeme, karcmařa vom vyzeňeme, ze vši, ze vši. Tomu, kto nám dal nejakú veľkonočnú výslužku, sme smrtku ukázali.“
V súbore nikdy nebola núdza o zábavu a zážitky. Či už sa deti stretli na nácvikoch, na takýchto akciách pred sviatkami, alebo na vystúpení. „Deti si vážili, že môžu cestovať a aj si to patrične užívali. Cez deň vystupovali a večer hrali futbal. Keď som videla chlapcov na trávniku v sukňakoch, len som na nich zhrozene pozerala a premýšľala, ako ich na druhý deň pustíme na pódium, keď budú celí zelení. Akoby zázrakom však zostali nohavice čisté.“
Peniaze neriešili
Za tri desiatky rokov prešli Anne Jurčiovej rukami stovky detí. Ani na chvíľu neoľutovala, že svoj život zasvätila tým najmladším a folklóru. Mrzí ju len to, že v dnešnej dobe už nemajú vytvorené také podmienky ako kedysi.
„Deti potrebujú mať možnosť rozvíjať sa a verejne vystúpiť, predviesť sa, ukázať, čo sa naučili,“ hovorí. „V opačnom prípade ich to prestane baviť. Kedysi sme mali preplatenú dopravu na vystúpenia, súťaže, zabezpečenú stravu aj ubytovanie. Nemuseli sme riešiť peniaze. Dnes si musí súbor všetko zabezpečiť a zaplatiť sám. A to je veľmi náročné.“
Kým voľakedy patrili do súboru deti z troch susedných obcí, dnes sú v ňom už len Hladovčania. Pre Suchohorčanov bolo náročné chodiť na večerné nácviky. „Je to škoda, v Suchej Hore je veľa dobrých speváčok, tanečníkov,“ hovorí Miroslav Jurči. „Náročnejšie je dnes vedenie súboru aj v tom, že niektoré deti už nevedia goralsky. Takže okrem krokov a choreografie ich treba učiť aj jazyk. Toto sme kedysi nepoznali.“
V goralskej dedine je však aj v súčasnosti stále neúrekom talentovaných detí. Svedčí o tom skutočnosť, že stále zbierajú ocenenia a dostávajú pozvania na rôzne podujatia.
