PODBIEL. Rinčanie zbraní, hrkotanie oceľovej zbroje a bojové pokriky sa posledný marcový víkend niesli okolím podbielanskej športovej haly. Už štvrtýkrát sa tam stretla zhruba stovka šermiarov z rôznych kútov Slovenska, tento rok zavítali na Oravu aj dve šermiarske skupiny z Čiech.
Stretli sa, aby si odovzdali skúsenosti a hoci to tak na prvý pohľad určite nevyzeralo, aj aby nadviazali nové priateľstvá. Akciu už tradične organizovala skupina historického šermu Staroslovania z Podbiela.
Prešívanica na leto i zimu
Po príchode do haly sa nás ujíma Michal Hajdúch a Vladimír Spišák z chlebnickej skupiny historického šermu Draco – Rád dračích rytierov. Vedú nás k svojmu vedúcemu. „On jediný tu má so sebou celú zbroj,“ vysvetľujú cestou z chodby do haly. „Ukážeme vám, ako kedysi vyzeral rytier.“
Chlapci sa snažia Jána Janíka Furjela, zakladateľa skupiny, prehovoriť, aby sa nám ukázal v plnej zbroji. Nedarí sa im to. „Ste mladší, vy sa obliekajte,“ hovorí. Michal sa výzvy chopí, aj preto, že ešte nikdy na sebe brnenie nemal. Vlado je hlavný panoš, pomáhajú mu ďalší traja kamaráti. Ján nám zatiaľ vysvetľuje, čo všetko mal rytier na sebe.
„Základom bola košeľa, najčastejšie z plátna,“ rozpráva. „Na to išla prešívanica, kabát, ktorý sa obliekal pod oceľovú košeľu. Tlmil nárazy, ale pôsobil tiež ako dnešné termoprádlo. V zime držal teplo, v lete neprepustil horúčavu.“
S obliekaním do brnenia malo čo robiť päť chlapov. (zdroj: Naďa Kališová)Od šermiarov z Podbiela sa dozvedáme, že prešívanice sa nosili až koncom stredoveku. Ich predchodcami boli špeciálne bojové tuniky. Oproti obyčajným sa líšili tým, že boli ušité z niekoľkých vrstiev vlny.
„Bojové tuniky boli skvelou voľbou aj pre bojovníkov z nižších sociálnych vrstiev, ktorí nepoužívali ďalší typ zbroje, napríklad krúžkovú či šupinovú,“ vysvetľujú Staroslovania. „Vďaka dostupným materiálom a nenáročnej výrobe boli vhodné aj pre chudobnejších bojovníkov. Majetnejší používali rôzne zdobenie, či už olemovaním okrajov karetkami, tkanicami alebo výšivkou.“
Nebezpečné chrániče krku
Michalovi jeho pomocníci medzitým obliekajú drôtenú košeľu. Chceme si ju poťažkať, lebo neveríme, že môže mať dvanásť kíl, ako nám tvrdia naši spoločníci. Uveríme, len ak nás pod ťarchou košele prehne v krížoch. Michal sa však tvári odhodlane, keď mu ju preťahujú cez hlavu. „Bránila hrudník aj chrbát rytiera pred hrotmi šípov, proti rezným ranám,“ vysvetľuje Ján. „Môže si ľahnúť na nôž a čepeľ cez oceľové krúžky neprejde.“
Na drôtenú košeľu ide oceľový kyrys, hrudný pancier. Chlapci zisťujú, že musia rytiera odzbrojiť. Zabudli mu totiž dať pod pancier opasok, na ktorý sa upínajú chrániče na nohy. Opäť skladajú chrániče rúk, ramien i hrude. Začínajú s obliekaním nanovo. A Ján pokračuje v rozprávaní.
„Rytier na koni bol vrcholom vojska, išiel ako malý stredoveký tank. Kôň bol špeciálne cvičený na boj, do zbroje ho obliekal tesne pred bojom, tak ako aj seba. Každý rytier mal minimálne dva kone. Jeden ho nosil mimo boja, na druhom jazdil na bojisko.“
Náš pokusný rytier už pomaly začína vyzerať ako ozajstný. Pomocníci mu dali opasok, na ktorý pripevnili chrániče nôh. Na krk upevňujú oceľový golier. Namiesto neho mohol rytier dostať aj nákrčník. Jeho výhodou bolo, že zakryl celý krk a teda ho súper v tejto časti tela nemohol zraniť. Michal sa pri skúšaní chráničov krku netvári dvakrát nadšene. „Nie je to príjemné, akoby mi išli odseknúť hlavu,“ hovorí s chabým úsmevom.
Desiatky kíl ocele
Po takmer polhodine je náš rytier kompletne ustrojený. Nemá plnú zbroj, ale len polozbroj. Chýbajú mu oceľové topánky, chrániče holení, netrápili sme ho ani s koženou ochranou krku či drôtenou čiapkou, ktorá má ísť pod prilbu. „Na hrudný pancier ešte išiel gambezon. Bol to kabát v heraldických farbách bojovníka, aby sa na bojisku vedeli rozoznať,“ hovorí Ján Janík.
Michal za tridsať minút pribral zhruba o tridsať kíl. „Cítim sa, akoby ma zatvorili do železa,“ hovorí. „Na chvíľu je to celkom fajn, uvidíme, čo to bude po niekoľkých minútach. Ale pohybuje sa v tom strašne.“ Kompletná zbroj mohla v minulosti vážiť aj 45 kilogramov, spolu s mečom a štítom. Rozdiel bol v tom, o akú zbroj išlo.
Dnešná oceľ je ľahšia, ako bývala kedysi. Súčasní šermiari nie sú takí silní, aj strava sa zmenila. „Všetko je o zvyku a tréningu. Novému členovi obliekame zbroj postupne. Keby dostal na seba všetko hneď na začiatku, zničil by som mu chrbticu, kĺby. Musí postupne spevňovať a rysovať svalstvo, naberať kilá a podľa toho aj jednotlivé časti brnenia.“
Medzitým, ako nášho rytiera kamaráti dozbrojujú, strhne sa vedľa poriadny hrmot. Naprieč halou prechádzajú muži so štítmi v rukách. „Trénujú štítovú hradbu,“ vysvetľuje Ján. „Takto sa cvičila vojenská taktika, organizované vojsko malo svoju presnú hierarchiu.“
Voľný čas inak
Na chodbe sa školia fakíri, vonku sa skupina šermiarov oboznamuje so švajčiarskou poradovkou. „Hlavnou myšlienkou akcie je stretnúť sa, nadviazať nové priateľstvá, odovzdať si skúsenosti, schopnosti, zručnosti, vedomosti,“ hovorí vedúci Staroslovanov Kristián Furiak. „Toto je ideálne obdobie na takéto stretnutie, kým sa všetci nerozpŕchneme po rôznych akciách a vystúpeniach. Človek sa tu môže veľa naučiť.“
Súčasťou celoslovenského stretnutia na Orave boli rôzne šermiarske semináre. (zdroj: Naďa Kališová)Prichádza policajné auto. Ťažko povedať, či niektorému zo susedov vadili sporadické bojové pokriky alebo len náhodne prechádzajú okolo. Policajti sa však otáčajú a odchádzajú. A historickí šermiari môžu pokračovať v tom, s čím sa minimálne dva mesiace v roku prezentujú nielen na Slovensku, ale aj v okolitých krajinách. Nie je to totiž len o bitkách, ale aj o histórii, niekdajších udalostiach, vtedajšom živote. Je to takmer životný štýl.
„Šermiar musí mať pevnú vôľu a istý stupeň šialenstva, lebo je dosť odvážne ísť na pole a mlátiť sa tam oceľovými zbraňami,“ hovorí nadnesene a s úsmevom Kristián. „Šerm je náročný aj na fyzičku a financie. Je to však plnohodnotné trávenie voľného času. Namiesto toho, aby sme vysedávali v krčmách, alebo chodili po diskotékach, vybijeme sa tu. Potom už nejdeme nikam, lebo nemáme za čo.“
O Staroslovanoch
Skupina historického šermu existuje od roku 2008, aktívne sa prezentuje na verejnosti od roku 2010. Zaoberá sa najstarším obdobím národných dejín, obdobím Veľkej Moravy. Napodobňuje život v 9. storočí. Okrem historického šermu sa Staroslovania venujú aj historickej lukostreľbe, vtedajšej kuchyni, remeslám a mnohým ďalším stredovekým aktivitám a činnostiam. Pôvodne sa venovali scénickému šermu a vystúpeniam na rôznych podujatiach. Postupne sa začali zúčastňovať historických akcií, na ktorých na vlastnej koži okúsili, ako chutí boj. Začali sa aktívne zapájať do rôznych hromadných bitiek, obliehačiek, turnajov. Momentálne je v skupine niekoľko plne vyzbrojených bojovníkov v ťažkej zbroji, v ľahšej zbroji, zopár lukostrelcov a taktiež ženy.
Vo svojom znaku majú tri meče, ktoré symbolizujú piliere skupiny – odvahu, priateľstvo a česť.
Dve sekery sú symbolom oddanosti a sily. Svarga (solárny symbol) umiestnená v strede je odkaz na kultúru našich slovanských predkov, pričom jej farby poukazujú na krv (červená) preliatu v boji s nepriateľmi (čierna) za náš kmeň (biela).
