ORAVA. „Mamo, mamo, ľaľa, domy leťá,“ zvolalo malé chlapča, ktoré robilo s mamou na poli, keď videlo prvý raz vlak. Jeden starký z okolia železnice, mysliac si, že vlak možno zastaviť hocikde na trati a naň nasadnúť, zastavoval ho údajne v poli mávaním halenou.
Postavili ju rýchlo
Výstavba železničnej trate na území Oravy znamenala nielen výrazné zlepšenie hospodárskych pomerov tohto chudobného kraja, ale súčasne dokazovala i šikovnosť a um ľudí, ktorí v krátkom čase postavili toto dielo. Napriek náročnému terénu trvalo totiž iba rok od začatia prác a už mohli železnicou cestovať.
Oravská viciálna železnica
Už viac ako sto rokov píše osobitné dejiny oravského ľudu a počas svojej zaujímavej histórie sa významne podieľa na rozvoji aj povznesení tohto kraja. Treba si len želať a dúfať, tak to zostane aj v dnešných silne zmotorizovaných časoch.
JAROSLAV KOCIAN
Stavali ju na tri etapy. Prvá, od Kraľovian po Oravský Podzámok, bola odovzdaná do prevádzky 20. decembra 1898. Druhá, od Oravského Podzámku po Tvrdošín, 18. júna 1899 a tretia, od Tvrdošína po Suchú Horu, 12. decembra 1899.
V rokoch 1903 až 1904 bola postavená trať od Trstenej do Nového Targu, odovzdaná do prevádzky 1. júna 1904. Plánované rozšírenie železničnej trate až do Oravskej Polhory sa, žiaľ, nepodarilo zrealizovať.
Posledný vlak zo Suchej Hory do Poľska vypravili železničiari 22. septembra 1971 a 1. januára 1975 ministerstvo dopravy túto časť trate definitívne zrušilo.
Tragédie a nešťastia
Napriek nespočetným výhodám regionálnej železnice uvádzajú kroniky, archívne dokumenty a dobová tlač aj nepríjemné udalosti na trati. V práci uverejnenej v Zborníku Oravského múzea za rok 2013 ich popísal Jaroslav Kocian. Najväčšia tragédia zasiahla v roku 1942 aj jeho starých rodičov. Pre jeho mamu Etelu, ktorá sa nedávno dožila sto rokov, je táto udalosť dodnes najnepríjemnejšou spomienkou celého života.
„Išli sme cez prázdniny s rodičmi do Spišského Podhradia,“ spomína pani Etka. „Rodičia sa vracali domov kvôli gazdovstvu v strede týždňa, ja som mala ostať do soboty. Hoci som bola zvyknutá bývať mimo domova, vtedy ma niečo hnalo domov s nimi. Nikdy predtým som taký pocit nezažila.“
Storočná jubilantka Etela Veronika Kocianová. (zdroj: Kýdia Vojtaššáková)V ten deň krátko po siedmej večer sa na Veľkom Bysterci pri Dolnom Kubíne zrazili čelne osobný motorový vlak idúci od Kraľovian s nákladným vlakom.
„Rodičia sedeli úplne vpredu v kabíne rušňovodiča, keďže otec robil u železnice ako úpravca trate v úseku Tvrdošín – Podbiel, a chcel si pozrieť, ako celá trať vyzerá,“ spomína so slzami v očiach 100-ročná Etela Kocianová, rodená Krupová.
Ján Krupa zomrel na mieste nehody, jeho manželka pri prevoze do martinskej nemocnice.
Čo sa stalo?
„Podľa archívnych záznamov dostal vlakvedúci osobného vlaku pred odchodom z Kraľovian rozkaz na križovanie s jedným dielom nákladného vlaku vo Veličnej a s druhým v Dolnom Kubíne,“ hovorí Jaroslav Kocian.
Tieto písomné pokyny vlakvedúci prevzal, ale namiesto toho, aby s nimi oboznámil rušňovodiča, nechal si ich u seba, až kým nedorazili do Veličnej. Je trestuhodné, že si ich ani rušňovodič neprečítal.“
Bola streda 29. júla 1942 krátko pred siedmou večer. Vlak vyrazil.
Na Veľkom Bysterci na poli pracovali ľudia. Začuli v diaľke hukot, no mysleli si, že to prichádza vlak od Dolného Kubína, ako vždy. Hukot sa však šíril aj z opačnej strany. Ľudia tušili nešťastie, kývajúc rukami sa snažili osobák zastaviť.
Po dutom náraze sa ozval krik a stony bolesti. Zhruba sto metrov od dnešnej zastávky na Bysterci došlo k najväčšiemu železničnému nešťastiu v histórii oravskej železnice. Predný vozeň osobného vlaku bol úplne rozbitý a vyhodený z koľajníc a rušeň nákladného vlaku vrazený do vagóna.
Zranených prevážali do nemocničných zariadení okrem sanitných vozidiel aj nákladnými autami, dokonca aj vozidlami hromadnej dopravy.
„Podľa policajného hlásenia pri tomto železničnom nešťastí zahynulo 14 ľudí a 28 sa zranilo. Ďalší traja údajne podľahli následkom zranenia neskôr,“ dodáva Jaroslav Kocian.
Miesto najväčšej tragédie na oravskej železnici. (zdroj: Jaroslav Kocian)Keď neprialo počasie
Aj ďalšie nešťastia a tragédie spísal do zborníka Jaroslav Kocian. Plynulosť dopravy často narušilo počasie, niektorým tragédiám pomohlo ľudské zlyhanie.
Lavíny medzi Kraľovanmi a Párnicou nepadajú na trať len v súčasnosti. Ešte ani nebola postavená železnica, už tam došlo k tragédii. Pri kraľovianskom tuneli sa 14. februára 1893 zosypala obrovská masa snehu, ktorá zasypala šiestich robotníkov. Jeden to neprežil.
Druhého decembra 1909 sa napríklad vykoľajil vlak medzi Tvrdošínom a Podbielom. Prietrž mračien podmáčala spodnú mostovku železničného mosta.
Dočasné zastavenie dopravy spôsobil aj intenzívny lejak v noci z 3. na 4. septembra 1925. Zdvihol hladiny Oravy a Váhu natoľko, že zaplavil priestor medzi stanicou a tunelom v Kraľovanoch.
Jaroslav Kocian popisuje aj situáciu po veľkom odmäku na silne zamrznutej Orave. „Od Dlhej nad Oravou smerom dolu plávali 1. apríla 1932 v rieke ľadové kryhy, ktoré medzi stanicami Veličná a Istebné úplne zatarasili koryto rieky, voda a ľad sa dostali až na železničnú trať. Pomôcť muselo prísť vojsko.“
Medzi Oravským Podzámkom a Dlhou nad Oravou sa v júni 1932 začal nad traťou zosúvať svah rýchlosťou 90 centimetrov za deň. Údržba trate trvala zhruba týždeň, vlaky nejazdili. Rovnaké dôvody odstavili dopravu na tomto úseku aj medzi 21. júnom až 11. júlom v roku 1934.
Traja cestujúci sa zranili pri narazení vlaku na balvan, ktorý spadol na trať medzi Dolným Kubínom a Oravským Podzámkom 15. februára 1933.
Na hornej Orave intenzívne dažde v júli 1934 podmyli železničnú trať tak, že spôsobili trojdňovú výluku dopravy v úsekoch Suchá Hora – Tvrdošín a Podbiel – Dlhá nad Oravou.
Vo februári 1935 tak snežilo, že medzi Dlhou nad Oravou a Podbielom uviazol vlak v závejoch.
Šesť ľudí za zranilo, našťastie nie vážne, keď ráno 15. februára 1933 narazil vlak pri Oravskom Podzámku na strom prevrátený na trati.
Medzitým a vlastne často aj v ďalších rokoch pri odmäku sa zosúval sneh na trať pri Kraľovanoch. „Pri jednom takom zosune, 20. februára 1940, dosahoval výšku sedem metrov,“ popisuje Jaroslav Kocian. A robotníkom, ktorí odstraňovali prvú lavínu, išlo o život. „Strážny naraz zakričal, že sa rúti ďalšia. Jedného zasypala údajne až po krk, ostatní stihli utiecť na cestu.“
Pred Vianocami v roku 1981 tam napríklad spadlo 17 lavín.
Živelná pohroma 3. júla 1949 spôsobila, že príval vody narušil železničný most medzi Tvrdošínom a Podbielom natoľko, že jedna jeho časť sa zrútila do Oravy. Výluka trvala viac ako tri týždne.
V 70. rokoch minulého storočia potrápila železničiarov Červená skala v Podbieli. Na desať dní znemožnil v roku 1974 prejazd vlakov Pod Červenou skalou zosuv zhruba 10-tisíc metrov kubických zeminy. No už 8. januára 1975 sa tu zosunulo až 150-tisíc kubíkov a zasypalo 130 metrov trate. Dopravu vlakov medzi Podbielom a Nižnou nahradili autobusy až do 1. mája.
Tieto prípady, a ani zďaleka nie sú všetky, dokumentujú, zložitosť prírodných podmienok, v akých železničiari trať prevádzkovali a prevádzkujú. „Trať vedie väčšinou územím bradlového pásma s nestabilnou geologickou štruktúrou,“ dodáva Kocian. „V takomto prostredí vyvolávajú náhle zmeny počasia tvorbu takzvaných stráňových procesov, či už ide o zosuvy pôdy alebo snehové lavíny.“
Keď zlyhali ľudia
Okrem vyššie spomenutej najväčšej tragédie došlo na oravskej železnici vplyvom ľudského faktora aj k niekoľkým ďalším.
Napríklad 10. novembra 1908 sa do stanice Kraľovany dorútil nákladný vlak zo Spišskej Novej Vsi zároveň s Oravkou, ktorá viezla robotníkov. Výhybkár pustil oba vlaky na rovnakú koľaj. Nebyť reakcie rušňovodiča, ktorý okamžite zaradil spätný chod, bolo by došlo k nešťastiu.
Dobrá reakcia železničiarov v kraľovianskej stanici odvrátila chybu spojenia aj 9. augusta 1909. Len 25 krokov delilo vtedy brzdiace lokomotívy od čelnej zrážky.
Traja ľudia zo Záskalia, dnešnej miestnej časti Dolného Kubína, sa museli zodpovedať polícii za to, že 25. februára 1912 si len tak svojvoľne zdvihli závory, aby prešli s rebriňákom cez železnicu. Že sa k nim rúti vlak, si nevšimli. Len zázrakom unikli železnému kolosu.
Horšie dopadla žena z Medzibrodia, ktorej 7. januára 1913 prešiel vlak nohy. Museli jej ich amputovať.
V tom istom roku, 5. marca, vybuchol v Kraľovanoch pod kolesami lokomotívy dynamit.
Pri železničnej zastávke Veľký Bysterec zranil 4. septembra 1931 vlak Zubrohlavčana, keď s troma furmanmi prechádzali s vozom cez trať.
O život prišiel 1. marca 1932 študent zo Stankovian, keď nepozorne prechádzal cez trať.
Vlaky na trati Oravou mali občas problémy aj s dobytkom. Len-len sa jeden vlak nevykoľajil, keď 25. mája 1936 zrazil v Sedliackej Dubovej tri voly zo stáda prechádzajúceho cez koľajnice. Jeden neprežil.
V Dlhej nad Oravou zas 13. júna 1941 narazil vlak do stáda hovädzieho dobytka. Usmrtil päť kráv.
K vážnej zrážke vlakov došlo 17. septembra 1942 medzi stanicami Veličná a Párnica. „Krátko pred ôsmou ráno zastal v Istebnom nákladný vlak idúci z Kraľovian,“ približuje Jaroslav Kocian. „Tu mal prestavať časť svojich vozňov. Personál vlaku však namiesto toho, aby si pýtal súhlas dispečera, svojvoľne začal s ich posunom. Od Dolného Kubína však v tom čase išiel osobný vlak. Zrážke sa nedalo zabrániť, v hustej hmle nabehol na rušeň.“ Spomedzi zranených cestujúcich skončil najhoršie šesťročný chlapec. Pri prevoze do nemocnice zomrel.
Zrážka vlakov pri Veľkom Bysterci v roku 1942. (zdroj: Súkromný archív Oľgy Solárikovej, In: Gulík Jozef, Železničné nehody na Slovensku)
