KRUŠETNICA. Kostol zaplnený bratmi od oltára, prišlo ich viac ako 150, a námestie veriacimi. Tak vyzerala rozlúčka s Pavlom Janáčom, kňazom, pápežským kaplánom, vysokoškolským profesorom, neúnavným publicistom a kamarátom.
Táto osobnosť cirkevného života sa výrazne zapísala do sŕdc mnohých veriacich. „Prišla som sa s ním rozlúčiť,“ hovorí Elena Jendrášiková z Novote. „Aj jemu môžem vďačiť za to, že tu dnes môžem byť. Keď som mala 16 rokov, vyprosil mi život. Hovorí sa, že lekár lieči a Pán Boh uzdravuje. Odpadla som v autobuse. Vyložili ma doma, a kým prišla sanitka, zavolali pána farára Janáča. Dal mi pomazanie chorých. Tri dni som ležala v nemocnici na áre a keď za mňa slúžil svätú omšu, uľavilo sa mi. O pár mesiacov budem mať 55 rokov.“
Využíval príležitosti
„Neprišli sme plakať, ale ďakovať za dar kňaza Pavla,“ povedal v kázni Andrej Imrich, emeritný pomocný spišský biskup. Pripomenul, že Pavol Janáč sa pre kňazstvo rozhodol v čase, keď režim považoval ohlasovateľa evanjelia za nepriateľa a kládol mu do cesty veľmi veľa prekážok. Chýbala teologická literatúra, nedalo sa pokračovať v štúdiách, panoval tvrdý
Filozofia chráni človeka
„Filozofia poskytuje nenahraditeľnú službu človekovi na jeho ceste za pravdou. Chráni ho pred omylmi a nebezpečenstvami klamu. Človek sa totiž vždy nachádza v nebezpečenstve, že namiesto pravdy si zvolí klam a namiesto istého poznania mylné názory a mienky. Prostredie, v ktorom ľudia žijú, nie je sterilné ani od klamu, ani od omylov. Štúdium filozofie zvyšuje imunitu človeka brániť sa tejto mnohotvárnej „infekcii” a zachovať si zdravý a nepredpojatý pohľad rozumu na skutočnosti sveta.“
PAVOL JANÁČ
zákaz tvorby a šírenia náboženskej literatúry. „Boli to veľmi ťažké časy. Ale aj v ťažkých časoch sa príležitosti nájdu a aktívni a tvoriví ľudia si ich všímajú a využívajú. Taký bol aj Pavol Janáč.“ Kazateľ upriamil pozornosť aj na dekrét II. Vatikánskeho koncilu, podľa ktorého je okrem iného povinnosťou kňazov aplikovať večné pravdy evanjelia na konkrétne životné okolnosti. „Pavol Janáč tak robil.“
Spomienka na začiatky
V jednom rozhovore pre časopis bohoslovcov Kňazského seminára biskupa Jána Vojtaššáka zosnulý kňaz povedal, že z detstva je pre neho nezabudnuteľné, ako prvý raz miništroval. Pán farár ho obliekol do neprekonateľne veľkej kamže. „Kamža bola vlastne malá, detská, len ja som bol ešte príliš malý.“
Druhá spomienka sa viaže na hodinu náboženstva. Pán farár ho vraj chytil spredu za kabátik a odniesol cez triedu dopredu, kde jeho chrbtom poutieral tabuľu. Potom ho položil späť do lavice. „Trieda sa smiala, tlieskala. Ja som to považoval zo strany kňaza za zvláštny prejav priateľstva a moja úcta a dôvera k nemu ešte viac vzrástla.“
Rodák z Nesluše na Kysuciach prišiel na Oravu v roku 1966 po ukončení štúdia teológie a vysvätení za kňaza. Bol kaplánom v Trstenej a Rabči a po návrate z vojenčiny tri roky kaplánoval v Dolnom Kubíne. Z tejto kňazskej zastávky ho vyhnala normalizácia režimu v roku 1970.
Kaplán Pavol Janáč (horný rad, tretí sprava) s dolnokubínskou mládežou na púti vo Velehrade koncom šesťdesiatych rokov minulého storočia. (zdroj: Archív Milana Habláka)Aj za prílišnú aktivitu s mládežou mu hrozilo odobratie štátneho súhlasu na vykonávanie kňazskej služby. Umožnili mu byť správcom farnosti v Krušetnici. Ako Pavol Janáč hovorieval, spomienky z tohto pôsobenia, najmä počas totalitného režimu, by zaplnili celú knihu.
Jednu pridal po pohrebnej svätej omši aj spišský biskup Štefan Sečka. „V Krušetnici sa viac ako desať rokov stretávala skupina kňazov, ktorá pracovala na príprave katechizmu. Raz nás prekvapila štátna bezpečnosť. Čo tu robíte? skríkol cirkevný tajomník. Bolo to začiatkom novembra a tak sme mu povedali, že svätý Martin, patrón diecézy, je spojený s husami a tak sme prišli na husacinu. Zhltol nám takúto výhovorku.“
Ktosi vtedy úsmevne poznamenal, že v Krušetnici je akoby duchovný prsník diecézy. Pripravovala sa tam duchovná výživa, pomyselné mlieko, pre deti Spišského biskupstva.
Totalita provokovala
Svoje kňazské pôsobenie na Orave považoval Pavol Janáč za veľké dobrodružstvo, vzhľadom na okolnosti a pomery, v ktorých sa jeho kňazská misia odohrávala. K tomu pocitu dobrodružstva dopomáhalo aj pozadie totalitného režimu, ktorý útočil na veriacich a bezohľadne prenasledoval kresťanstvo a všetky duchovné hodnoty. „Táto klíma, nás kňazov, vtedy ešte viac provokovala k horlivosti byť nablízku veriacim a pomáhať im obstáť v skúške pre vieru,“ povedal v minulosti v spomienkach na tie časy.
Po pohrebe na ne zaspomínal aj kostolník Augustín Janeček. „Poznali sme sa 46 rokov a stretávali v poslednom období jeho života denne. Bol veľmi aktívny. Všade, kde sa objavil, bolo vidno, ako má rád ľudí.“ Veľa toho spolu prežili aj v čase totality. „Tajne sme rozmnožovali napríklad náboženstvo pre deti. Kde? V kostolnej veži pri zvonoch. Verili sme, že ak by aj k niečomu prišlo, tam ilegálne pracovisko nikto nebude hľadať. Bolo nás viac, medzi nimi aj Pavol Began, ktorého potom pán farár povolal do Spišského Podhradia robiť kostolníka v Katedrále sv. Martina v Spišskom Podhradí. On napríklad k tomu rozmnožovaniu zabezpečoval papier, atrament a ďalší materiál. Boli to ťažké, ale krásne časy.“
Mnohí Krušetničania a Lomňania majú tajne cyklostylované listy zo 70. a 80. rokov minulého storočia doma dodnes. „Dal napríklad deťom na náboženstve tri otázky za domácu úlohu,“ hovorí Janeček. „Dve ľahšie, jednu schválne ťažkú. Keď ju nebudete vedieť, opýtajte sa rodičov, hovorieval. Tak sa duchovný život jeho aktivitou skrz deti šíril do rodín.“
Pekné spomienky na Pavla Janáča má aj Elena Makúchová (72).
„Bol dobrý, vedel každého povzbudiť. Raz dávno som sa ho pýtala, čím to je, že človek vychováva deti dobre, a ony nie sú také, ako ste chceli, k čomu ste ich viedli. Nebojte sa, po štyridsiatke budú také, ako ste ich vychovali, povedal mi.“
Elena Makúchová je nevidiaca už 45 rokov. V sakristii kostola má svoje miesto. Stalo sa raz, že prišiel biskup František Tondra a pred omšou si na to miesto sadol. Keď vošla do sakristii ona, počula len, ako pán farár Janáč hovorí svojmu predstavenému: Biskup-nebiskup, toto je jej miesto. „Musel mi stoličku uvoľniť.“
Aktívny publicista
Po Nežnej revolúcii povolal biskup František Tondra kňaza z Krušetnice za farára v Spišskom Podhradí. Na toto obdobie sa už viaže aj akademická služba Pavla Janáča Cirkvi.
Posilnil sa postgraduálnymi štúdiami a prednášal filozofiu, dejiny filozofie, kresťanskú spiritualitu či teológiu na Teologickom inštitúte v Spišskej Kapituli, Filozofickej fakulte Katolíckej univerzity v Ružomberku a Katecheticko –pedagogickej fakulte Žilinskej univerzity v Ružomberku.
Mons. Pavol Janáč. (zdroj: www.farnost.neslusa.eu)Na konci pastoračných a akademických ciest pracoval ešte ako farár v Zákamennom.
Od júla 2003 žil na dôchodku v Krušetnici, kde pastoračne vypomáhal. V roku 2012 mu pápež Benedikt XVI. udelil titul monsignor. A tak sa stal pápežským kaplánom pre Spišskú diecézu.
Napísal a vydal viac ako päťdesiat kníh. Rozdeliť by sa dali na tri skupiny. Do prvej patria katechizmy pre rodiny a farskú katechézu, ďalšia skupina publikovaných kníh vznikla ako príspevok k prežívaniu jednotlivých rokov prípravy na Veľké jubileum 2000. Ostatné knihy vznikli na podklade rôznych jeho príprav na exercície pre kňazov a rehoľníkov, ale i laikov. Obyčajne materiály na exercície doplnil a prepracoval na duchovné čítanie pre širší okruh veriacich.
Pri vydávaní kníh Pavlovi Janáčovi pomáhal aj Milan Janoťák zo Zákamenného.
„Keď dopísal, dal mi text na USB-kľúči, zašiel som za tlačiarom. Obťahy som mu doniesol, pán farár ich dal ešte na korektúru učiteľkám. Potom sme navrhli obálku. Keď som mu hotové knihy doviezol, dal mi rozdeľovník, koľko mám kde zaviezť. Aj preto mi prischla prezývka knižkár. Často išli knižky do všetkých domácností farnosti, teda do Krušetnice a Lomnej. Tiež napríklad viacpočetným rodinám v Zákamennom.“
Priateľka Filozofia
Obdobie kňazského dôchodku nebolo pre kňaza Pavla Janáča časom odpočinku. Okrem publikovania a ďalších aktivít bol napríklad členom prípravného výboru a neskôr aj členom Druhej diecéznej synody.
K zvýšenej pracovnej aktivite ho vyprovokovali aj výzvy na prípravu a prežívanie 1150. výročia príchodu sv. Cyrila a Metoda, ako aj ohlásený Rok viery a výzvy k novej evanjelizácii v Cirkvi.
Bohoslovcom odkazoval, aby si podľa vzoru Cyrila Filozofa zamilovali filozofiu. Sám ju považoval za svoju životnú priateľku. Stala sa mu ňou ešte v seminári v Bratislave.
„Často som so spolužiakmi o nej hovoril (filozofoval), až mi medzi nimi prischla prezývka filozof,“ zachovalo sa v jeho spomienkach. Vtedy ešte netušil, ako jej v budúcnosti bude slúžiť.
Keď sa stal farárom v Spišskom Podhradí, biskup ho poveril prednášať filozofiu ako predmet v Spišskom Seminári. Táto znamenala pre neho nové výzvy, ale aj nasadenie a námahu. Sám si začal rozširovať vzdelanie postgraduálnym štúdiom, po ktorom túžil aj v totalitnom režime, a pripravoval aj učebnice pre študentov.
„Filozofia poskytuje nenahraditeľnú službu človekovi na jeho ceste za pravdou,“ hovorieval. „Chráni ho pred omylmi a nebezpečenstvami klamu. Človek sa totiž vždy nachádza v nebezpečenstve, že namiesto pravdy si zvolí klam a namiesto istého poznania mylné názory a mienky. Prostredie, v ktorom ľudia žijú, nie je sterilné ani od klamu, ani od omylov. Štúdium filozofie zvyšuje imunitu človeka brániť sa tejto mnohotvárnej „infekcii” a zachovať si zdravý a nepredpojatý pohľad rozumu na skutočnosti sveta.“
V piatok 10. marca ešte slúžil monsignor Pavol Janáč svätú omšu, v sobotu neprišiel, vraj sa mu krútila hlava, hovorili veriaci na pohrebe. V nedeľu doobeda slúžil jeho brat Ignác, s ktorým býval v drevenom domčeku v Krušetnici. No a popoludní zomrel. Pochovaný je na miestnom cintoríne.
