Dolnokubínčan Róbert Hucko sa venuje fotografovaniu miest, o ktorých bežní ľudia nevedia, alebo sa im radšej zďaleka vyhýbajú. Svoju záľubu začal návštevou Bohnického cintorína bláznov. Povráva sa, že je na ňom pochovaný Gavrilo Princip, ktorý zastrelil rakúskeho arcivojvodu Františka Ferdinanda, čo bolo dôvodom vypuknutia 1. svetovej vojny.
Tisíce utrápených duší
Psychiatrická liečebňa v Prahe Bohniciach je dobre známa v celých Čechách. Za jej múrmi sa liečili a stále liečia tisíce pacientov. Nie každý sa vrátil domov. Na začiatku minulého storočia sa liečebné metódy podobali skôr mučiacim praktikám zo stredoveku. Mnoho pacientov kruté postupy neprežilo, prípadne si zobralo život dobrovoľne. Na tamojšom cintoríne ich od roku 1909 pochovali približne štyritisíc. Sú medzi nimi aj zamestnanci liečebne a ich rodinní príslušníci. Väčšinu však tvoria utrápené duše, ktoré na zemi trpeli. Nikto nevie, či našli pokoj na druhom svete.
O cintorín sa stará dobrovoľník Jiří Vitek. „Vedľa cintorína vyrastal, pamätá si jeho lepšie časy,“ hovorí Róbert Hucko. „Dnes sú tam len tri hroby s čitateľnými údajmi, polorozborená kaplnka, múr a stromy. A všadeprítomný plazivý brečtan. Milosrdne prikrýva ťažké osudy ukryté v malých kopčekoch hliny.“
Vrahovia a blázni
Róbert Hucko využil ponuku Jiŕího Vitka na sprevádzanie. Neobanoval. Dozvedel sa zaujímavé veci.
„Bývalý hrobár tvrdil, že ho počas jednej noci zobudili a za dohľadu policajnej eskorty vykopal hrob, do ktorého vložili telo. V ten deň zomrel v Terezíne Gavrilo Princip. Predpokladal, že v hrobe skončil práve on.“ Encyklopédie tvrdia, že Gavrilo je pochovaný na viedenskom cintoríne, ale táto historka zvyšuje atraktivitu bohnického cintorína.
Rovnako ako prípad prostitútky Otílie Vranskej. V roku 1933 ju niekto zavraždil. Pre kriminalistov je prípad záhadou. Doteraz neznámy vrah telo rozporcoval, uložil do kufrov a poslal do Bratislavy a Košíc. Jedna z viacerých verzií tvrdí, že vrahom mohol byť čatár Pavlíček, ktorý skončil v bohnickej liečebni, kde neskôr spáchal samovraždu. Ešte predtým sa priznal spolubývajúcemu. Jeho telo určite leží na cintoríne.
Tajomstvo slobodomurárov
Počas prechádzky natrafil Róbert Hucko so správcom na bábku. „Vyzerala, ako keby bola pripravená na nejaký rituál voodoo alebo čiernej mágie. Správca tvrdil, že občas sa tu objavia ľudia, ktorí sa týmto veciam venujú.“
Medzi lákadlá patrí aj náhrobný kameň, o ktorom sa tvrdí, že patrí slobodomurárom. Vraj tam majú zakopané svoje tajomstvo. Potvrdzujú to znaky alfa a omega na pomníku. Na viacerých miestach je poškodený, prevŕtaný. „Videl aj ľudí, ktorí po ňom klopkali kladivkami. Hľadali stopy, šifry, ktorými sú slobodomurári preslávení.“
Jiří Vitek porozprával fotografovi príbeh, ktorý nahráva duchom. Cintorín po jeho uzavretí v polovici minulého storočia slú-žil ako sklad nepotrebného materiálu liečebne. Dobrovoľníci ho neskôr vyčistili. Drahšie náradie si brali domov, vedrá nechávali na mieste. Raz zistili, že im jedno chýba. Neriešili to a pracovali bez neho. „O niekoľko týždňov ho Jirka našiel na vysokom strome. Nedalo sa naň vyliezť. Musel to byť riadny huncút. Alebo naozaj duch.“
Úraz v kaplnke
Niektorých ľudí láka miesto opradené tajomstvom v noci. Jirka im rád robí spoločnosť. Pod rúškom tmy sa dozvedajú príbehy a ľudské osudy pacientov. Ako ich liečili, týrali, ako zomreli. Tvrdí, že počas prechádzky sa im často vybíjajú mobilné telefóny alebo ich zrazu ovanie chlad. Majú pocit, ako keby niekto okolo nich prešiel. „Na mieste, kde sú pochované deti, majú niektoré ženy problémy. Nejedna tam už odpadla.“
Záhadným miestom je aj zadná brána. Sú tam silné elektromagnetické výkyvy. Správca tvrdí, že táto brána bráni duchom opustiť cintorín.
Jediným objektom na cintoríne je stará, polorozpadnutá kaplnka, ktorá zároveň slúžila ako márnica s miestnosťou pre hrobára. Róbertovi sa tam stala nepríjemná vec. „Odfotil som okno a povedal, že je to krásne miesto. Otočil som sa a stúpil na trám s hrdzavým klincom. Škaredo som si poranil nohu. Ostali sme zarazení. Povieš krásne miesto a prebiješ si nohu. Priklincovalo ma to. Možno to bolo znamenie.“
Chamtivosť ľudí sa prejavila na náhrobných kameňoch. Takmer všetky ukradli. Zostávajúce zničili. Zachované ostali len tri. Pod nimi leží Antonín Lebr, Marie Vlčková, manželka obuvníka z Polné. Celebritou je Marie Tuma s rokom úmrtia 1922. Práve okolo nej sa často schádzajú hľadači paranormálnych javov.
Celý areál pripomína skôr prales, ktorý zakrýva všetky tajomstvá, a má temnú energiu. Cintorín postupne zaniká, hroby sa prepadávajú. Sprievodca rád vraví, že čas si berie všetko, čo mu patrí.
