TVRDOŠÍN. Keď Jaroslav skúmal genealógiu rodu rodičov, dohľadal príbuzných predkov zo strany mamy aj otca až do 17. storočia. Nikto sa nedožil takého veku ako jeho mama.
„Nerátala som vôbec, že tu budem tak dlho, je to dar Boží,“ hovorí pani Etka. „Až na tragédiu, ktorá sa stala rodičom, som mala pekný život.“
V deň vzácnych narodenín išla jubilantka do kostola. Zhodou okolností bola detská svätá omša. Na kázni sa kňaz pýtal na dátumy narodenia. Prihlásila sa aj ona a povedala: „18. januára 1917“. Wau, zaznelo kostolom.
Etela Veronika Kocianová, rodená Krupová, oslávila storočnicu. „Nech Vás Boh žehná a vedie, svoj pokoj nech Vám dá,“ zaspievali jej prítomní.
Tvrdošín Pod Velingom, 30. roky minulého storočia. V člne Etela Kocianová, rod. Krupová. (zdroj: Archív: EK)Učiteľkou odmalička
Pani Etka si učiteľské povolanie vysnívala. „Už ako malá som sa hrávala na školu. Žiakmi mi boli stoličky. Mala som dobrých aj zlých žiakov, podľa toho, či bola stolička dobrá, pevná alebo rozheganá.“
Po absolvovaní základného vzdelania v Tvrdošíne, doplnkového v Dolnom Kubíne a dvojročného štúdia na Rodinnej škole v Ružomberku odišla do Levoče na Rímskokatolícky dievčenský učiteľský ústav.
Aká ste boli žiačka? pýta sa starej mamy vnučka Evka. „Čo sa budem chváliť.“
Maturitná fotografia Etely Kocianovej (1937). (zdroj: Archív: EK)
Celoživotnú učiteľskú dráhu odštartovala Etela Krupová na Kysuciach. Na miestenku čakala takmer rok. „V Čadci – Podzávoz som bola päť rokov. Patrili nám aj školy v Čadečke a Prívaroch, v každej sa vyučovalo jeden deň v týždni. Autobusy nejazdili, a tak som tam musela chodievať peši. Cesta trvala zhruba hodinu a pol.“
Slzy a spomienky
Písal sa rok 1942. „Išli sme cez prázdniny s rodičmi do Spišského Podhradia,“ približuje smutné obdobie v živote pani Etka. „Chceli sme poprosiť môjho krstného otca, biskupa Jána Vojtaššáka, ktorý dal postaviť niekoľko škôl v diecéze, či nie je nejaké voľné učiteľské miesto na Orave. Zároveň sme boli pozrieť brata, ktorý sa tam oženil.“
Rodičia sa vracali domov kvôli gazdovstvu v strede týždňa, Etka mala ostať do soboty. „Hoci som bola zvyknutá bývať mimo domova, vtedy ma niečo hnalo domov, chcela som cestovať s rodičmi, nikdy predtým som taký pocit nezažila.“
Na druhý deň zazvonil telefón. Etka poď k telefónu, zavolala bratova manželka. „Volal brat z Oravy, že príde v noci po mňa. Tušila som niečo zlé, ale nič bližšie mi nikto nechcel povedať. Keď sme okolo polnoci išli na stanicu, prvé som pozerala, či nepríde oblečený v čiernom. Stále nechcel nič povedať. Až na otázku, či žijú, sa rozplakal. Nik-dy predtým som ho nevidela plakať.“
Obaja rodičia zahynuli pri zrážke vlakov. „Keď vtedy cestovali domov, prestúpili v Kraľovanoch na Oravku,“ vysvetľuje Jaroslav Kocian. „Tá sa mala vo Veličnej križovať s nákladným vlakom idúcim oproti. Ale rušňovodič vo Veličnej nepočkal, myslel si, že to do Dolného Kubína stihne. Nestihol.“ Pri nehode zahynulo 14 ľudí.
Prstienok na cintoríne
Po trpkých prázdninách sa Etela Krupová vrátila na Kysuce, kde učila ešte rok. Potom dostala miesto v škole v Jablonke, ktorá vtedy patrila Orave. „Bolo tam dobre, výborný kolektív. Len som sa akosi nemohla zmieriť s tým, že som po toľkých rokoch doma, ale rodičia už nežijú.“
Koncom vojny krátko učila v Ústí, a keďže po vojne bolo málo stredoškolských profesorov, dostala miesto na trstenskom gymnáziu.
„Na gymnáziu učil v tom čase Anton Kocian. Mladá učiteľka ho poznala ešte z Dolného Kubína, kde bola jeho žiačkou.
Páčili ste sa mu?
„Asi áno, aj on mne. O ruku ma po čase požiadal so zásnubným prstienkom na cintoríne pri hrobe mojich rodičov. Bolo to dojímavé.“
Svadbu mali 1. augusta 1946. Spolu vychovali dvoch synov – Ľudovíta a Jaroslava, dnes má tri vnučky a troch pravnukov. Vdovou je od roku 1984.
„Bol to dobrý manžel,“ spomína pani Etka. Vyzdvihla najmä jeho tolerantnosť k jej aktivitám.
V rokoch 1950 až 1976 učila na trstenskej základnej škole. Aj v dôchodku však zastupovala v Trstenej, Brezovici či Liesku. Učila najmä 2. a 3. ročník, vo vyšších triedach aj kreslenie a biológiu.
Obrázok za sveter
„Divadlo bola moja veľká láska,“ hovorí pani Etka. V ochotníckom divadle nielen hrala, ale mnohé predstavenia, aj v školách, režírovala.
Jej portrét od Márie Medveckej v obývačke je svedkom toho, že rada háčkovala a plietla. „Maliarka ma maľovala, ja som jej zatiaľ uštrikovala sveter.“
Pani učiteľka rada tancovala, jej manžel však nie veľmi. „Posielal ma na akcie, no on nechcel ísť. Keď som mu povedala, že bez neho nejdem, tak ma tam odprevadil, potom sa vrátil domov a zas po mňa prišiel.“
Tiež rada piekla, chodila na túry, veľa času najmä na dôchodku trávila na chatke v Oraviciach. Mala viac ako sedemdesiat rokov, keď prešla vysokohorskú trasu okolo Roháčskych plies.
Číta časopisy, sleduje televízne seriály, zaujíma sa o dianie okolo seba, vždy vie, kedy sa za niekoho v rodine treba modliť, aby zvládol skúšku, cestu či nejakú výnimočnú udalosť. Rada telefonuje.
Pani Etka rada telefonuje (2012). (zdroj: Jaroslav Kocian)
Je vzorný pacient, hovoria o pani Etke lekári a aj jej syn Jaroslav s manželkou Katkou, s ktorými storočná jubilantka býva. „Zobudí sa v noci okolo druhej či tretej, rozmýšľa, či sa deň začína, či končí,“ hovorí nevesta. „Pomodlí sa ruženec, potom zaspí. Ráno začína modlitbou, meraním tlaku krvi, raňajkami, liekmi a potom už ide robiť schody.“
Schody?
„Áno, každý deň, s výnimkou terajšieho prechladnutia, sa aspoň dvakrát prejde s niekým po schodoch bytovky. Dolu a hore. Bývame na treťom poschodí.“
"V tejto izbe som sa narodila," ukazuje pani Etka na jedno z troch okien prícestného hostinca v Tvrdošíne Pod Velingom, kde bývala rodina Krupovcov. (zdroj: Lýdia Vojtaššáková)Nezlomili ju
Náročným obdobím pre učiteľov, a pani Etku Kocianovu nevynímajúc, boli 50. roky minulého storočia a následná éra komunistického režimu. „Robili na nás veľký nátlak, aby sme šírili tú ich ideológiu. Bolo to nepríjemné obdobie, lebo odmalička ma rodičia vychovávali vo viere. Počas jednej inšpekcie nás napríklad inšpektori zavreli na noc do miestnosti a neustále sa vypytovali: Súdružka, kedy sa chceš vyrovnať s ideológiou?“
Zlomili vás?
„Nie. Tajne sme chodili do kostola do iných dedín, schovávali sme sa.“
V období Nežnej revolúcie, ktorú podľa nej možno považovať za zázrak, chodila aj Etela Kocianová do Bratislavy štrngať kľúčmi za slobodu a demokraciu. Mala vtedy 72 rokov a cítila, že mládež môže dostať lepší vietor do plachiet.
