Estónci znášali nadvládu Rusov desaťročia. Ako pamätník na dobu utláčania nechali v hlavnom meste väznicu KGB v stave, v akom ju okupanti s hviezdou a kosákom nechali. Niektoré časti vzbudzujú hrôzu.
Z väznice urobili múzeum
Keď Dolnokubínčan hľadal na internete zaujímavé miesta, narazil na Patarei vangla. Stará pevnosť postavená v roku 1840 pôvodne slúžila na obranu Tallinu. V roku 1920 ju komunisti zmenili na obávanú väznicu ruskej KGB.
Do roku 1994 sa v nej ozývali výkriky mučených nepriateľov strany. V obmedzenom režime fungovala až do 2001, od roku 2007 ju zatvorili a začal chátrať.
„Estónci veľmi trpeli pod nadvládou Rusov, preto urobili z väznice múzeum, nechali ju ako memento ťažkej doby,“ hovorí Róbert Hucko. „Komplex budov na štyroch hektároch je neudržiavaný, a to ma lákalo najviac.“ Dolnokubínčan sa na cestu do prímorského Tallinu vybral hneď na druhý deň.
Život v kurníku
Po zaplatení trojeurového vstupného vošiel do sveta temna a bolesti. Hneď na začiatku natrafil na miestnosť, kde vykonávali popravy.
„Vyzerá to tam doslova ako na bitúnku. Mal som z toho veľmi zlý pocit. No to som ešte netušil, čo ma počas nasledujúcich štyroch hodín čaká.“
Pohyb v komplexe budov je obmedzený len na niektorých miestach mrežami. Róbert postupne prechádzal miestnosť za miestnosťou. Niektoré boli úplne prázdne, iné plné nábytku.
Natrafil na celu, v ktorej boli v šiestich radoch trojposchodové postele. Cela bola úplne maličká, postele natlačené na seba. Panovala tam takmer úplná tma, pretože okienko bolo miniatúrne.
„Je to doslova kurník. Človek odtiaľ nemohol vyjsť so zdravým rozumom.“
Krvavé stopy
Dostal sa aj do zdravotníckej časti.„Prekvapilo ma, že sa tam povaľuje veľa lekárskych prístrojov s československou značkou Chirana.“
Najhoršie sú priestory, kde je veľa starého použitého zdravotníckeho materiálu. Na stoloch, v regáloch, na zemi sa povaľujú pipety, skúmavky so starou zaschnutou krvou, množstvo skla. „V lete chodím všade len v šľapkách. Tu som musel naozaj dávať veľký pozor, kde stúpam a čoho sa chytím.“
Pohode neprispeli ani nápisy na stenách AIDS turism. Estónsko totiž bojuje s epidémiou tejto choroby. Nachádza sa na križovatke európskych krajín s Ruskom. Hojne ho navštevujú Fíni a Švédi vyhľadávajúci, alkohol, zábavu a sex. Na výpomoc prichádzajú ruské devy s neistým zdravotným stavom.
„Neviem, čo by som robil, keby som sa tam porezal. Kedysi som na Bohnickom cintoríne bláznov stúpil na hrdzavý klinec. Vtedy protitetanovka zabrala, teraz by asi nepomohla.“
Majú obavy z návratu komunistov
Prvé dve poschodia sú v katastrofálnom stave. Tretie vyzerá úplne ináč. Miestnosti sú prázdne, čo vysvetľuje preplnené na spodných poschodiach. „Stará sa o ne asi skupina nadšencov, ktorí sa venujú street artu,“ hovorí Róbert. „Na stenách sa vyhrali umelci z celého sveta, ale niektoré obrazy sú deprimujúce.“
Oveľa lepšie vyzerá vonkajšia oddychová časť s pieskovou plážou na brehu mora. Je súčasťou komplexu. Vojaci na strážnych vežiach mali prípadných utekajúcich väzňov ako na dlani. Ktovie, koľko ich zomrelo pri pokuse dostať sa z toho pekla. Dnes je tam malý bar, ležadlá, hrá hudba.
Človek si môže oddýchnuť po prechádzke temnými priestormi, v ktorých ľudské práva neznamenali nič. Ich úlohou bolo zlomiť odpor, z človeka urobiť trosku.
Estónci majú na Rusov ťažké srdce. Napriek tomu, že väčšina vie po rusky, nedohovoríte sa tam.
„Starí sa snažia rozprávať po nemecky, mladí ovládajú angličtinu,“ hovorí Róbert Hucko. „Ich prozápadný smer úplne jasne dokazovali aj kolóny vojenskej techniky NATO, ktoré som stretol na ceste domov. Obyvatelia malej pobaltskej krajiny majú stále obavy z návratu komunizmu. Veria, že spolupráca so západom tomu zabráni.“
