ORAVSKÝ BIELY POTOK. Nultého ročníka v roku 1987 sa zúčastnilo sedemnásť nadšencov. Viac-menej príbuzní a známi organizátorov. Účasť nebola bohvieaká ani na niekoľkých nasledujúcich ročníkoch. Organizátori sa však nevzdali. Dnes chodí na prechod Bielopotockým horizontom zhruba štyristo ľudí a ich počet z roka na rok narastá. Uplynulú sobotu si akcia zaknihovala tridsiaty ročník a prišlo na ňu viac ako 600 účastníkov, registrovalo sa 520.
Šiestimi chotármi
Trasa ponad Oravský Biely Potok prechádza horizontom obce a pretína šesť chotárov. Okrem bielopotockého aj zuberecký, habovský, krivský, huťanský a borovský. Stopa prvých ročníkov viedla opačne, nie ako v súčasnosti. „Úsek z Kopca dole bol dosť strmý,“ hovorí Dušan Klimek, jeden z organizátorov podujatia. „Preto sme trasu po niekoľkých ročníkoch otočili.“
Nultý ročník organizovali v roku 1987. Vtedy sa v miestnej zasadačke stretla skupina mladých športovcov, ktorým v dedine chýbalo športové vyžitie. Vtedajší vedúci telovýchovnej jednoty Anton Tekeľ obnovil futbal. Chcelo to však aj niečo na zimu.
„Keď máme všade naokolo takú krásnu prírodu, povedali sme si, prečo to nevyužiť a nezorganizovať zimný prechod.“ Trasu určili hneď od začiatku. Termín dala Bielopotočanom turistická organizácia z Dolného Kubína. „Museli sme tam písať žiadosť o termín a zaradenie do katalógu turistických akcií. Aby tá naša získala na vážnosti, uviedli sme, že chceme robiť prechod na počesť padlých vo vojne.“
Poháriky z mliekarne
Bielopotočania dostali termín prvú februárovú sobotu. Sprvoti sa obávali, či to nie je neskoro, či ešte vôbec bude sneh. „Chvalabohu sme však doteraz mali len zopár ročníkov, kedy sa nedalo ísť na bežkách či lyžiach,“ hovorí Dušan Klimek. „Dokonca sa neraz stalo, že od novembra nebolo snehu a týždeň pred naším prechodom napadlo aj pol metra.“
Organizácia prvých ročníkov nebola jednoduchá. Miestni nadšenci nemali potrebné skúsenosti ani výbavu. Všetko si museli prácne zháňať, zisťovať, požičiavať. „Pamätám si, keď mi kázali zabezpečiť umelé poháriky,“ spomína Dušan Klimek. „Vtedy to nebolo tak ako dnes, že vojdem do prvého obchodu a kúpim ich. S bonboniérou som zašiel do niekdajšej mliekarne, kde mi ženičky dali tégliky na jogurty.“
Účastníci sa od začiatku prechodu môžu na najvyššom bode zastaviť, oddýchnuť si a pohostiť sa. Okrem malého pohárika na zahriatie dostávajú už tradične kabáč, ktorý pečie podľa starodávnej receptúry Dušan Klimek. Zahriať sa môžu čajom a pohostiť kapustnicou. Tú varia v dedine, na najvyšší bod prechodu ju vyvážajú vo varniciach na štvorkolkách.
Tradíciu prechodov cez Skorušinu založili Tesláci Čítajte Snehová kalamita
Dvadsiaty ročník bol náročný na prípravu. Snehová kalamita dala organizátorom zabrať. „Týždeň pred prechodom napadlo veľa snehu, potom prišiel odmäk. Stromy sa pod tou ťarchou lámali. Museli sme objednať ratrák, ktorý upravoval trasu. Dva dni sme vypiľovali konáre a stromy popadané na zem. Poriadne sme sa zapotili.“
Názov akcie mal byť spojený s podkovou, keďže trasa má taký tvar. No tú už mali v pomenovaní Krivania, Bielopotočania preto vybrali iný. „Je príznačný, veď vedie naším horizontom.“
Pôvodne mal prechod jednu trasu, horizontom. Začínala a stále začína v dedine, vedie na najvyšší bod na vrchu Kopec cez Machy, Mních a naspäť k obecnému úradu. Hlavná trasa má zhruba 17 kilometrov so 600-metrovým prevýšením, zdatnejší lyžiari ju prejdú za štyri hodiny. Pre tých menej zdatných, pre rodiny s deťmi a tých, ktorí lyžiam ani bežkám neholdujú, je v ostatných rokoch pripravená aj krátka, päťkilometrová trasa na Rovienky. „Tam je už pripravené drevo na táborák. Chodia tam celé rodiny, aj zo širokého okolia,“ hovorí starosta Ján Kaššák. „Je to ideálna prechádzka pre peších.“
Tento rok pribudla k dvom trasám aj tretia, začína pri úrade a vedie na vrch Mních. Počasie bolo uplynulý víkend ideálne. Mierne mrzlo a svietilo slnko. Zrejme aj vďaka tomu si jubilejný ročník zapísal zatiaľ najlepšiu účasť.
