KRIVÁ. Hodiny vyrábal majster C. Chilla z Ružomberka. Rok výroby na nich uvedený nie je, podľa fotografií kostola z jeho posviacky však boli na veži zabudované už v roku 1926. Pôvodné boli čierne s bielymi ručičkami, dnes sú farby obrátené. Údržbár k nim musí chodiť minimálne raz do týždňa, aby ukazovali správny čas.
Učil ho starý majster
Anton Habovštiak mal pätnásť rokov, keď ho Ján Konfala, ktorý sa staral o všetko, čo bolo vo veži, poprosil, aby mu pomáhal s naťahovaním hodín. „Chodieval som do veže zvoniť na zvony, kým ešte neboli elektrifikované,“ hovorí Anton. „Nerobilo mi problém natiahnuť jednou cestou aj hodiny, keď už som tam bol.“
Ján Konfala chlapca zasvätil do mechanizmu staručkých hodín s rímskymi číslicami. Systém ozubených kolies, kladiek a závaží ho zaujal natoľko, že sa chcel o ňom dozvedieť čo najviac, najlepšie všetko. A majster mu to ochotne vysvetľoval. „Naučil ma, čo s nimi, keď idú rýchlo, prečo idú niekedy pomaly. Ako naťahovať lanká na bubne, ako správne mazať všetky prevody, akú funkciu má srdce v hodinách. Bije ako ľudské. Keď sa tento tlkot ozýva vo veži, je to veľmi zvláštny pocit.“
Desať rokov nefunkčné
V roku 1983, keď Krivania maľovali kostol, Ján Konfala hodiny rozobral, opravil, vymenil poškodené súčiastky a premaľoval. Podklad natrel z čiernej na bielu, ručičky boli po novom čierne namiesto bielych. Sám ich po domaľovaní nainštaloval naspäť do veže. Pár rokov nato sa hodiny pokazili a dedinčania sa z ich bitia netešili nasledujúcich desať rokov.
Hodiny vyrobil pred viac ako 90 rokmi majster z Ružomberka. (zdroj: Naďa Kališová)„Pri naťahovaní treba dávať veľký pozor na lanko a bubon, na ktorý je namotané,“ hovorí Anton Habovštiak. Lanko z bubna nedopatrením spadlo. Zhruba 40-kilové závažie na ňom vytrhlo celé ukotvenie hodín. Porušilo a poohýnalo vedenia zo všetkých štyroch strán.“
Antonovi zvuk kostolných hodín chýbal natoľko, že sa po rokoch vybral za správcom farnosti, či by sa nedali znovu spojazdniť. „Predtým bol za ním nejaký majster, že by oprava stála 85-tisíc korún. Toľko farnosť nemala.“
Anton sa spojil s Liborom Kubalom. S požehnaním Juraja Habovštiaka si z miestnej firmy zobrali potrebný materiál, spoločne ich zadarmo opravili a idú dodnes. Našli dokonca aj chýbajúce závažia, ktoré z veže zmizli, keď hodiny prestali fungovať. „Mali ich chlapci v miestnej posilňovni. Bez problémov ich však vrátili.“
Mráz im nepomáha
Systém takmer storočných kostolných hodín je precízne prepracovaný. Lano, ktoré treba naťahovať, je natiahnuté na bubne. Sú na ňom závažia, ktoré idú cez kladky. Lano je dlhé zhruba desať metrov a ťahá sa celou kostolnou vežou.
„Trvá osem dní, kým závažia prejdú zhora nadol,“ hovorí Anton Habovštiak. „Minimálne raz do týždňa tam teda musím ísť a natiahnuť ich. Teraz som bol skôr, lebo silný mráz s nimi robí šarapatu.“
Okrem pravidelného naťahovania musí robiť údržbu. Premazávať všetky prevody, kontrolovať mechanizmus, keďže hodiny už majú svoje roky.
Zaujímavosťou je, že v zime idú rýchlejšie a bijú pomalšie, v lete presne naopak. V lete ukazujú skoro stále presný čas. V zime s nimi treba robiť viac.
Hodiny zdobia vežu takmer sto rokov. (zdroj: Naďa Kališová)„Keby bola vo veži stála teplota, bolo by to jednoduchšie. Ale keďže je otvorená, mráz vplýva na celý mechanizmus. Keď začali teploty klesať pod dvadsiatky, bitie som odstavil. Železo sa stiahlo a už to nešlo tak, ako by malo. Aj závažie som pridal, ale bili kadejako. Biť začnú opäť na jar.“
K hodinám vedie až deväťdesiattri schodov. Antonovi však pravidelná malá rozcvička nevadí. Nad tým, že by ich napojili na elektrinu, zatiaľ nepremýšľa. „Aspoň mám pravidelný tréning,“ hovorí s úsmevom. „A kým vládzem, čo by som sa neprešiel. Bola by škoda zničiť takú raritu.“
