DOLNÝ KUBÍN. „Kopali sme ho do rebier. Do chrbta. Do hlavy. Oceľové špičky topánok mu prerezávali čiernu kožu, drvili jeho kosti. Nemilosrdne. Už nebol schopný brániť sa. Jeho telo sa pod našimi kopancami už len kŕčovito šklbalo ako vrece zlámaných kostí.“
Úryvok je z knihy Romantické násilie, spoveď amerického skinheda, v ktorej Christian Picciolini opisuje sedem rokov svojho života. Roky, ktoré by najradšej vymazal z pamäti. Nakoniec ich dokázal využiť na dobrú vec. Cestuje po svete a mladým ľuďom vysvetľuje, prečo násilie nič nerieši, aké sú úskalia extrémistických hnutí. Jedna z jeho ciest viedla aj do Dolného Kubína.
Šokujúca spoveď skinheda
Pred stredoškolákov sa postavil nízky štyridsiatnik so širokými ramenami. Tetovania oslavujúce extrémizmus mu nezakryli ani dlhé rukávy. Keď začal rozprávať, všetci stíchli. Nielen kvôli tomu, aby rozumeli, Christian totiž rozprával po anglicky, ale aj preto, lebo ich jeho príbeh plný násilia zaujal.
„Už dlho sme neboli na akcii, kde by bolo také ticho,“ povedala Jana Hečková, učiteľka angličtiny v dolnokubínskej obchodnej akadémii.
V štrnástich rokoch bol Christian Picciolini bystré a milované dieťa z dobrej rodiny. Vytipovali si ho a vyškolili na šírenie násilného rasistického programu. Rýchlo zaujal neprehliadnuteľnú pozíciu lídra prvého amerického neonacistického skinhedského gangu. „Pre 15-ročného chlapca, syna talianskych migrantov, ktorý žil v ústraní a nemal žiadnych kamarátov, bol omamný pocit, že ho zrazu nasleduje 40 chlapov, ktorí urobia čokoľvek, čo poviete,“ spomína v jednom rozhovore Picciolini.
Dav šalel vo vytržení
V čase, keď nebol internet a sociálne siete, dokázal len prostredníctvom pošty zverbovať desiatky až stovky svojich nasledovníkov. Extrémistov spájala ešte jedna vec, hudba. Preto Picciolini založil rasistickú skupinu s názvom WAY (Whithe American Youth – Biela americká mládež). Neskôr s ďalšou skupinou Final Solution (Konečné riešenie) vystupoval aj v Nemecku.
„Dav okolo mňa šalel vo vytržení. Štyritisíc skinheadov obutých v kanadách ohlušujúco dupalo. Ruky vystreté na veľkolepý pozdrav. Lúče ostrého bieleho svetla zalievali holé hlavy. Vytetované hákové kríže temné ako hriech zalieval pot.“
Ťažký odchod
Picciolini sa po siedmich rokoch rozhodol hnutie opustiť. Prežil ťažké obdobie. Otvoril hudobný obchod. Zákazníkmi boli aj ľudia, ktorých predtým nenávidel a bez príčin mlátil na ulici.
Potom sa stala tragédia. Jeho brata Alexa zabili černosi. „Môjho brata zabili, pretože sa viezol v aute s ľuďmi, ktorých farba pleti podráždila kopu vystrašených a nevedomých chalanov inej farby pleti. Niesol som za bratovu smrť vinu.“
Picciolini sa nakoniec zo svojho pekla dostal. V roku 2010 založil neziskovú organizáciu Life After Hate – Život po nenávisti. Vedenie organizácie tvoria výlučne bývalí členovia skinhedskeho hnutia white power. Ich cieľom je pomáhať ďalším, ktorí chcú opustiť extrémistické hnutia a začať nanovo.
Metalisti nie sú skinhedi
Mnohí študenti išli na stretnutie hlavne preto, aby sa uliali z vyučovania. Pri odchode zmenili názor na mnohé veci, ktoré si dovtedy nevšímali, alebo ich brali na ľahkú váhu.
„Bolo to šokujúce,“ povedala Ivana Bírová z Dolného Kubína. „Dozvedeli sme sa nové veci o skinhedoch a ich okolí. Bolo vidno, že si to odžil.“
Osemnásťročnému Máriovi Resutíkovi z Oravskej Polhory sa páči, že brutálny extrémista sa dokázal zmeniť. „Teraz ľudí varuje pred tým, čo zažil.“
Matej Chudoba z Oravskej Poruby si myslí, že všetko má svoje výhody aj nevýhody. „Holokaust bol zlý, ale aj teraz by sa niečo zišlo. Existujú skupiny, ktoré sa na štáte priživujú. Určite by nemali prežiť holokaust. Ale malo by sa s tým niečo robiť zákonnou formou, nie mlátením a lynčovaním.“
V dave stredoškolákov sa vynímali dvaja. Nezaujali len výškou, ale aj oblečením. Kožené bundy, popísané tričká, vysoké kožené topánky. „To sú skinhedi,“ povedala jedna z profesoriek. „Tých sa opýtajte, čo si myslia.“
Keď sme im položili otázku, prečo sú tu skinhedi, zasmiali sa. „Nie sme skinhedi, ale metalisti,“ povedal Michal Migo zo Žaškova. Timotej Vrábel z Tvrdošína ho doplnil. „Stačí, aby si človek obliekol koženú bundu, obul kožené topánky a ľudia si hneď myslia, že ste extrémista, skinhed, fašista.“
Obidvoch zaujalo rozprávanie Christiana. A naopak, ich oblečenie zaujalo Christiana. Urobili si spoločnú fotku. Američan daroval Michalovi svoju knihu aj s venovaním.
Môžeme im pomôcť
Na otázku, čo si myslí o súčasných utečencoch, Christian Picciolini odpovedal jednoznačne. „V minulosti sme viac pracovali s termínom Židia, teraz nám to nahradili moslimskí utečenci. Utečencov musíme akceptovať, pretože sú tiež ľudia, ako všetci ostatní. Musíme ich prijať preto, lebo mnohí prichádzajú z krajín, kde je vojna a mnohí neprišli preto, že by chceli, ale musia. Utekajú pred niečím, čo je pre nich nebezpečné. Nemajú inú možnosť. Majú rovnaké potreby ako my a my sme tí, ktorí môžu pomôcť. Fašista je človek, ktorý ich vyháňa.“
Pár slov venoval aj svojej knihe. „Kniha učí ľudí empatii. Musíme ju mať, aby sme vedeli pochopiť tých, ktorých odsudzujeme. Niekedy nenávidíme iných aj preto, lebo im nerozumieme. Je fajn vypočuť si ich. Keď im porozumieme a pochopíme ich, prestaneme ich nenávidieť.“
Počas rozhovoru pre SME sa vyjadril aj k téme polovojenských skupín. „Je rozdiel medzi nacionalizmom a patriotizmom. Patriotizmus znamená byť patriotický ku vlastnej krajine, lojalitu a akceptovanie všetkých ľudí v krajine. Nacio-nalizmus je izolovanie krajiny od ostatných.“
Zdôraznil, že medzi extrémistami sú nevzdelaní aj múdri ľudia. „Veď aj v parlamente sú múdri ľudia, ktorí majú zlé úmysly a robia rovnaké veci, ktoré som robil ja pred 30 rokmi. Pri extrémizme hrá oveľa väčšiu úlohu ako intelekt túžba po moci a strach, že človek o túto moc príde. Je to o sebectve a manipulovaní ostatnými, aby si túto moc udržali.“
Bývalý skinhed sa obáva súčasného vzostupu extrémizmu. „Desí ma to, pretože prezentuje všetko, proti čomu som. Veľa vecí, ktoré pripomínajú to, čo sa stalo počas druhej svetovej vojny, sa deje teraz. Za posledné roky sledujem, ako sa mení tvár radikálnej pravice. Dnes je oveľa sofitiskovanejšia, používa ľúbivejšie výrazy, ale myšlienky a taktiky sú rovnaké, plné nenávisti. Nemali by sme s tým bojovať násilne, pretože to bude len rásť. Musíme sa naučiť ľudí vzdelávať.“
