RABČA. Allel Azzouz Turac má jedenásť rokov a žije v americkom Massachusetts. Jeho otec pochádza z Alžírska, mama je z Rabče. Obaja sú lekári. Multijazyční rodičia sa rozhodli, že ich deti budú tiež vedieť viac jazykov. Okrem angličtiny aj slovenčinu, francúzštinu, alžírštinu či arabčinu.
Slovenský jazyk sa učia na Orave. Allelove sestry absolvovali niekoľkomesačný kurz vlani a predvlani. Chlapec nastúpil do rabčianskej školy po vianočných prázdninách.
Diktafón ho vystrašil
„Bol to nápad mojej mamy, otec s tým súhlasil a ja som sem chcel prísť,“ začal hanblivo rozprávať sympatický chlapec. Sedíme spolu na chodbe v základnej škole. Allel sa občas usmeje, keď sa medzi sebou rozprávame po slovensky, pozerá z jedného na druhého. Nerozumie. „Preto som tu, aby som sa naučil slovensky. Písať, aj čítať. Mama chce, aby som vedel písať aj písaným písmom. Je to ťažké, doma máme len tlačené. Ale baví ma to.“
S Allelom sa americkou angličtinou rozpráva náš tlmočník Marek Genzor, ktorý deväť rokov študoval v Amerike. Sem-tam s ním niečo britskou angličtinou prehodíme aj my. Hoci je trošku iná ako jeho materinský jazyk, vie, čo od neho chceme.
Spočiatku odpovedá na otázky len veľmi stroho. Šokuje ho fotoaparát aj diktafón. „Prečo ma chcete fotiť? A nahrávať?“ Vysvetľujeme mu, že budeme rozhovor prepisovať. A foťák potrebujeme, aby sme si chlapcov zvečnili. Allel napokon súhlasne prikývne a naoko rezignovane mykne plecami. „Mama ma naučila pár slovíčok, ale veľmi málo,“ rozpráva. „Odkedy som tu, už viem okno, pani učiteľka, šokoláda, auto. Sestry vedia dobre po slovensky. Aj sa ma snažili niečo naučiť, keď sa vrátili domov, ale bolo jednoduchšie hovoriť po anglicky.“
Iná matematika
Najskôr poslali rodičia do maminho rodiska najmladšiu dcéru Sofianu. Nastúpila pred dvomi rokmi do prvého ročníka. Pôvodne mala zostať na Orave šesť mesiacov, dokončila však celý školský rok. Po nej prišla na predĺžené, študentské prázdniny k starým rodičom Emily. Medzi oravskými druhákmi bola pol roka. Dievčatám stačilo. Obidve sa naučili rozprávať, aj písať slovensky, rozumeli, čo im Oravci hovoria.
Allelovi ide učenie trošku ťažšie. Zrejme preto, že je starší, v Amerike sa už učil písať aj čítať, samozrejme, po anglicky. Na Slovensku sa mu jednotlivé pravidlá trošku mýlia. Najväčší problém má s matematikou, ktorá, paradoxne, je doma jeho obľúbený predmet. „Absolútne nechápem, o čo tam ide,“ hovorí Allel. „Nerozumiem tunajšie matematické pravidlá, poučky. Tu máte metre a milimetre, u nás sú galóny, yardy, palce, stopy.“
Rukami aj nohami
Prvých pár týždňov bolo pre Allela náročných. Nikomu nerozumel, netušil, ako sa má rozprávať s babkou Emíliou a dedkom Ferdinandom. Oni totiž po anglicky nevedia vôbec. Rovnakú dilemu mali aj starí rodičia. „Spočiatku to pre neho určite nebolo jednoduché,“ hovorí Emília Turacová. „Ale je to čoraz lepšie. Sme radi, že ho tu máme. A je dobré, že je sám, lebo keď tu bol s mamou, tá mu hneď všetko preložila, takže sa po slovensky nenaučil nič. Je veľmi dobrý, počúva. A sme radi, že chce chodiť do školy. Ani raz ráno nereptal, že tam nejde. On je veľmi šikovný, rýchlo sa do toho dostane.“
Allel Azzouz Turac sa bude šesť mesiacov učiť v rabčianskej škole čítať a písať po slovensky. (zdroj: Naďa Kališová)Allel sa len pousmeje, keď zisťujeme, ako sa rozpráva so starými rodičmi. „Rukami, nohami?“ pýtame sa. Prikyvuje. „Aj tak. A keď niečo potrebujem povedať, používam prekladač na internete. Len niekedy mám problém, keď mi ukáže viac prekladov. Neviem, ktorý je správny.“
Dvanásť garáží
Chlapec sa na chvíľu zamyslí. S Marekom preberajú, kde leží Massachusetts, vysvetľuje mu, kde on študoval. „Mama hovorí, že je tu zima ako na Sibíri,“ vyhŕkne z neho zrazu. Pýtame sa, prečo. Netuší. Ale napokon skonštatuje, že to nie je až také zlé. Zisťujeme, aké počasie je u neho doma. „Leto a jar je u nás veľmi horúce. Jeseň je chladná a zima mrazivá. Niekedy je až mínus päť Fahrenheit. Máme prímorské počasie. Na púšti je aj sto Fahrenheit.“ Prerátavame hodnoty. V zime teda môže klesnúť teplota na našich mínus dvadsať, na púšti sa šplhá k plus štyridsiatim.
Allel nám vysvetľuje, že v Massachusetts majú ľudia veľké domy, oveľa väčšie ako v Rabči. Ich dom má síce len jedno podlažie, ale je veľmi dlhý, minimálne tridsať metrov. Majú dvanásť garáží, dve záhrady. „Otec si musel kúpiť malé auto, podobné, na akých sa jazdí po golfových ihriskách, aby mohol pokosiť celé záhrady.“
Hoci je na Orave zatiaľ veľmi krátko, tunajší život sa mu páči. „Tu vedia všetci o všetkom, v Amerike nevie nikto nič. Keď niekto zomrie, u vás to hlásia v rádiu, na pohreb ide veľa ľudí. U nás len rodina a priatelia. Všetci ľudia žijú spolu, stretávajú sa na jednom mieste.“
Kratšie vyučovanie na Slovensku
Z tichého šiestaka je po polhodine rozprávania ukecaný malý uličník. Je problém zastaviť ho a položiť mu nejakú otázku. Nám to však nevadí, sme radi, že je šťastný, že sa môže aspoň chvíľu porozprávať s niekým v jeho materinskom jazyku. „Doma si po škole robím domáce úlohy. Niekedy mi dá otec nejaké navyše, napríklad z matematiky, robím na počítači. Potom mu občas pomáham v dielni.“
Slovenská škola končí skôr ako tá v Amerike. Má viac voľného času. „Dorobím si domáce úlohy, potom idem na polhodinku k počítaču,“ rozpráva. Neveriacky sa ho pýtame, či len na polhodinu. Zahanbene prizná, že niekedy možno aj na dlhšie. „Potom ma starí rodičia učia slovenčinu, čítame spolu slovensko-anglickú knihu. Starý otec mi hrá na harmonike.“
Allelova babička sa čuduje, keď jej hovoríme, ako sa pri nás chlapec rozprával. „Naozaj? Ťažko uveriť, lebo on toho veľa nenahovorí,“ prezradila pani Emília.
Trpezlivé učiteľky
Domovskou triedou Allela je 6.A. Päťkrát do týždňa však chodí aj k druhákom, dvakrát po dve hodiny, trikrát po hodine. Učí sa pri nich písať písaným, čítať a rozumieť slovenským slovíčkam. „Rád píše na tabuľu, ale nemá rád domáce úlohy, ak mu aj niečo napíšem, snaží sa čo najviac urobiť v škole, aby nemusel doma,“ hovorí triedna učiteľka druhákov Katarína Viludová. „Po slovensky vie čítať čoraz lepšie, ale nerozumie, o čom číta. Učíme ho najbežnejšie slová – dni v týždni, časti tela, čo je v triede, pozdravy. Zo začiatku to bolo ťažšie, ale teraz je už lepšie, zvyká si. Keď poviem po slovensky frázu, už mi rozumie, aj keď sa niekedy opýtam slovensky, odpovie mi po anglicky.“
S písaným písmom má Allel problémy. Učiteľky sa mu nečudujú. „Má to ťažšie ako jeho sestry, pretože on tu už prišiel s tým, že písať vedel. Snaží sa to napísať rýchlo, rozťahuje, aby musel písať čo najmenej.“
Učiteľky sa snažia nielen Allelovi, ale predtým aj jeho dvom sestrám, pomáhať, ako sa dá. Vidieť to na tom, ako rýchlo sa chlapec v slovenčine zlepšuje.
„Učiteľky Janka Michaľáková a Katka Viludová sú skvelé,“ hovorí Emília Turacová. „Vždy sú ochotné poradiť, povedať, ako im to ide, čo treba. Sme im veľmi vďační, že sa tak venujú našim vnúčatám.“
O kamarátov nemá núdzu
Do kolektívu Allel zapadol rýchlo. Najskôr nevedel, ako so spolužiakmi hovoriť, ale čoskoro si na seba zvykli.
„Sú to dobrí kamaráti,“ hovorí. „Snažia sa so mnou rozprávať. Nerozumejú mi, ani ja nerozumiem im, ale skúšame sa dorozumieť. Keď neviem, čo hovoria, pýtam sa po slovensky – čo, čo?“
Dominik Kovalik sedí v jednej lavici s Allelom. Chlapci si očividne zapasovali. „
Hneď na prvej hodine telesnej sme sa skamarátili a vytvorili taký podarený pár,“ hovorí s úsmevom Dominik. „Keď niečo vysvetľuje po anglicky, tak aj ukazuje, aspoň mu ľahšie porozumieme. Učíme ho kadejaké slovenské slovíčka.“
Allela si obľúbil aj Pavol Korman. Kamaráta navštevuje u starých rodičov. „Zahral som mu na harmonike,“ hovorí. „Je to dobrý kamarát, aj keď si moc nerozumieme, ale dá sa to.“
Mladý Američan bude v Rabči šesť mesiacov. Rodina a kamaráti z Ameriky mu chýbajú, ale nie je to až také zlé. Často je s nimi v kontakte, najmä s otcom.
Náš slovensko-anglický rozhovor končíme po viac ako hodine, hoci sme si spočiatku mysleli, že potrvá len pár minút. Allel sa s nami lúči slovenským čau. Tušíme, že do polroka bude šikovný chlapec celkom dobre rozumieť aj rozprávať po slovensky.
