ORAVSKÝ BIELY POTOK, ZUBEREC. Miestni obyvatelia tvrdia, že Oravský Biely Potok bola kedysi po Zuberci druhá z najfilmovejších dedín. Tak sme teda zisťovali, ktoré zábery v klenotoch slovenskej kinematografie pochádzajú z tejto dedinky v doline pod Roháčmi.
Kostol, cintorín, pes aj drevenica
Filmová klasika Živý bič. Jeden z najsledovanejších historických filmov. Zábery v ňom sú okrem Zuberca a Čimhovej aj z Oravského Bieleho Potoka. Upozornili nás na ne miestni obyvatelia. „Zvon, ktorý zhadzujú z kostolnej veže, aby ho dali roztopiť a vyrobiť z neho náboje, tak to nie je veža čimhovského kostola, ale nášho,“ hovorí starosta Ján Kaššák. „Množstvo externých záberov je točených v časti Potoky, náš kostol je v záberoch procesií, cintorín zase vidieť v scénach z pohrebov.“
Filmári využili aj tradičnú dedinskú drevenicu, ktorých, hoci boli 70. roky minulého storočia, už v tom čase v Oravskom Bielom Potoku veľa nebolo. Stojí však dodnes a stále pôsobí na okoloidúcich filmovým dojmom. Zrejme za to môže vzhľad viac ako stodvadsaťročnej dreveničky, ale aj pôvodná drevená brána. Dnes v nej žije Žofia Pašerbová so synom. V čase nakrúcania ešte patrila jej svokrovcom. „My s manželom sme bývali v Kňažej,“ spomína babička. „Svokra za nami poslala režiséra. Vraj nech sa opýta nás, či môžu v dome natáčať. Súhlasili sme, veď prečo aj nie. Bola to dobrá vec, pekná. Keď sa dalo, prišli sme sa pozrieť na nakrúcanie.“
Žofia Pašerbová ukazuje, kde stála dočasná brána pri natáčaní filmu Zlaté časy. (zdroj: Naďa Kališová)Úpravy v dome
Štáb si priviezol potrebné rekvizity, väčšie aj menšie. K väčším patrili drevené zruby, ktoré rozostavili po dvore. Po skončení nakrúcania ich rozobrali a odviezli, aby zostal dvor u Pašerbovcov v takom stave ako predtým. Rovnako aj interiér domu pomenili a doplnili vlastným zariadením.
Filmová drevenička Pašerbovcov v Oravskom Bielom Potoku. (zdroj: Naďa Kališová)„Hlavne, aby nebolo vidieť elektrinu,“ hovorí pani Žofia. „Okolo steny dali žrď a na ňu koberce, aby káble pozakrývali. Všetky veci rozmiestnili tak, ako potrebovali. Samotné nakrúcanie bolo vraj veľmi zaujímavé. Babka, ako sme svokru volali, si to poriadne užila. Vtedy jej už zdravie veľmi neslúžilo, no aj napriek tomu vybehla zo zadnej izby, v ktorej mala byť na chvíľu schovaná a skočila presne do jedného záberu. Režisér sa nenahneval, dokonca ju tam aj nechal. Bola na to hrdá, hoci sa vo filme mihla len na pár sekúnd.”
Brána vpredu aj vzadu
Pašerbova drevenica, ale najmä dvor okolo nej, boli hlavným dejiskom natáčania aj ďalšieho filmu. Zlaté časy je názov vojnového filmu z roku 1978. Televízie ho už tak často nevysielajú. Pritom pre Hornooravcov je vzácny. Takmer celý, ak nie úplne, je natáčaný v Oravskom Bielom Potoku a okolí.
Hoci názov hovorí o zlatých časoch, bolo to skôr zbožné želanie hlavného hrdinu ako realita. Zakrátko totiž zistil, že počas vojny zlaté časy nie sú nikdy.
„Pamätám si, ako jeden herec dobiedzal do maštale, neviem, či chcel niečo zobrať,“ rozpráva Žofia Pašerbová. „Prišiel svokor a zhodil ho do močovej jamy, že čo tu on rozkazuje. Filmári postavili aj druhú drevenú bránu, podobnú, ako máme dodnes pred domom, ale dali ju dozadu. Ľudia z celej dediny sa po nej škriabali, aby videli, čo sa na dvore deje. Druhú bránu si zobrali, ako aj všetko ostatné, čo priviezli.“
Takto vyzeral zadný dvor u Pašerbovcov počas natáčania. (zdroj: Archív)Babička Pašerbová si spomína na kone, ktoré sa im preháňali po dvore. Zábery sú vo filme dvakrát. Odkiaľ však kone boli, či od chovateľov z dediny, alebo si ich priviezli filmári, si už pani Žofia nepamätá.
Krčma v Zuberci
Vrátiť sa musíme aj k filmu Rysavá jalovica. Podľa starostu Oravského Bieleho Potoka je minimálne štvrtina deja nakrúcaná práve v ich dedine. „Cintorín, kde pes strašil Adama Krta, je určite náš,“ hovorí Ján Kaššák. „Vyzerá síce ako židovský, ale nie je. Dokonca ešte aj psa dali ľudia z dediny. Škoda, že tetka Otilka Pafčová už umrela. Tá často spomínala, ako Jožkovi Krónerovi vypekala zemiakové placky a kadečo iné, ako sa k nim chodil zohrievať, lebo točili vo veľkej zime. Keď Adam odišiel z domu a blúdil, to je natáčané v našom chotári, okolo sochy sv. Jozefa. Vidieť drevené plôtiky, ktoré ľudia stavali, aby husi neprešli na zasiate políčka. Aj lavička je od nás, pred mojím rodičovským domom bola.“
Odhliadnuc od areálu Múzea oravskej dediny, kde sa skutočne nakrúcali a stále nakrúcajú desiatky filmov, v Rysavej jalovici Zuberčania dodnes spoznávajú budovu starej krčmy. O jej okenné rámy Adam Krt s kmotrom Trnkom uviazali jalovicu, keď sa išli dnu jednať o cene za zviera.
Nehostinná Orava s pohostinnými ľuďmi lákali filmárov Čítajte Ako napísal Jozef Valek do obecných novín, budova sa kedysi volala bodega. Názov vraj priniesli chlapi bojujúci na zahraničných frontoch počas prvej svetovej vojny. V preklade to bola krčmička, v tej zubereckej sa dal kúpiť tabak, slúžila vraj dokonca aj ako provizórne kino. Tradičná bodega z Rysavej jalovice bola v dedine donedávna. Typické boli najmä starodávne okenice na jej oknách. Súčasný majiteľ ich však pri rekonštrukcii odstránil.
Pravá oravská jalovica
Zopár Zuberčanov si ešte spomína, odkiaľ mal režisér Martin Ťapák snáď najznámejšiu jalovicu na Slovensku. Patrila Jozefovi Šiškovi, známemu v dedine pod prívlastkom Bajčo. Niekdajší gazda dnes už nežije, informáciu nám však potvrdila jeho dcéra Iveta Varečková. „Nebola som však ešte na svete, keď film nakrúcali,“ hovorí. „Pravdupovediac, netuším, prečo bola jalovica práve od nás. Možno preto, že sa otec kamarátil s Martinom Ťapákom. Aj keď v dedine točili iné filmy, mama filmárom varievala.“
Šiškovci celý život gazdovali. Vždy mali kravy aj kone. Jalovičku do Rysavej jalovice len požičali. Po natočení potrebných scén ju dostali naspäť. Však, napokon, čo by s ňou filmári robili.
Blízko k filmom však nemali len Ivetini rodičia a ich hospodárske zvieratá, ale aj samotní Varečkovci. V nedávno natáčanej rozprávke Sedem zhavranených bratov si Ivetin manžel Marián zahral kováča. Vo filme je aj ich syn. Kone, ktoré kováč kuje, sú tiež Varečkovcov.
Minitrhovisko. Podajte si riadkový inzerát SMS-kou Čítajte
