ORAVSKÝ BIELY POTOK. „Chodievalo tu aj dvadsať žien,“ hovorí Pavol Martáň. „Niektoré už, žiaľ, odišli z tohto sveta, niektorým sa nechce. A tak sme si zavolali výpomoc aj zo Zuberca. Aj by sme potom pomoc vrátili, ale v susedných dedinách už gazdov ani niet.“
Hoci bola izbička v letnej kuchyni plná, netisli sa. Celé dva týždne mali o čom rozprávať. „Prvý deň sme prebrali dejiny od stvorenia po potopu sveta,“ smejú sa. „Druhý všetkých vdovcov v Studenej doline, ďalšie dni sme spomínali na mladosť, v akých kabaniach sme chodili, ako nás hájnici naháňali v lese.“ Nezabudli vraj ani na vtedajších frajerov a vlastné svadby. „Vrátila sa nám mladosť.“
Páranie peria bolo u mladého gazdu prvou tohtoročnou väčšou robotou. Pritom nejde o aktivity udržiavania tradícií, ale reálne živobytie. Perie z 35 husí a 30 kačiek použije na výrobu perín, vankúšov a detských periniek. Najbližšie mu prídu ženičky pomáhať strihať handry, z ktorých bude tkať koberce. Stretávajú sa rady, pri takýchto prácach vraj mladnú.
Okrem toho je Pavol Martáň snáď jediný na Slovensku, ktorý vyrába vlnu, z nej tká súkno a zo súkna šije oblečenie. Mäso kupovať nepotrebuje, dochová si, krmivo pre obyvateľov dvora a maštale dopestuje. „Komu sa chce robiť, vyžije z toho.“
