KRIVÁ. Na nultý ročník prišlo 36 športovcov, skôr nadšencov vtedy začínajúceho bežeckého lyžovania. Zhruba dvadsaťkilometrová trasa Krivskou dolinou začínala tam, kde dnes končí. Prvými aktérmi stojacimi za založením dnes tradičného podujatia stáli Jozef Habovštiak a dnes už nebohý Milan Tokár. Dvaja muži na lyžiach brázdili krivské vrchy. Zhodli sa, že tú krásu musia ukázať aj iným.
Začiatky lyžovania
Jozef Habovštiak má osemdesiat rokov. Lyžovanie ho nadchlo už v mladosti. Prvé lyže si kúpil za peniaze, ktoré vyspieval počas Vianoc. Boli drevené, ako všetky v tom čase. „Vyrábali sa z jaseňa,“ hovorí jeden z prvých zakladateľov krivského prechodu. „Ohobľované laty varili v zemiakoch pre prasatá, aby drevo zmäklo a dalo sa ľahšie ohýbať. Takto ohnuté sa tri týždne sušili v humne. Jedna časť bola zastrčená v takzvanej slake, čo je medzera medzi brvnami na stene, a spodok bol uviazaný o dolné drevo. Na takto vysušené laty sme pribíjali remence. Nevýhodou bolo, že sa remence často trhali, každý chlapec, ktorý lyžoval, nosil so sebou povinne skalku a klinec. Keď sme v poli počuli, že čosi klepe, vedeli sme, že niekomu sa odtrhol remenec z lyže a opravuje ho.“
Vtedajší lyžiari nepoznali termosky s horúcim čajom, ako ich zvykneme na lyžovačku nosiť dnes. Na vrchole si urobili vždy čerstvý a horúci nápoj. „Do kotla, ktorý sme si jednu zimu vyniesli hore, sme dali sneh a roztopili ho nad pahrebou. V lese sme nazbierali listy z jahôd, malín, hafír či iné bylinky, ktoré sme našli, a nahádzali ich do vody. Precedili sme ich cez chvojinu a čaj bol hotový. To vám bola pochúťka v tej zime.“
Najskôr len na bežkách, potom aj koňoch
S myšlienkou urobiť v dedine prechod turisticky atraktívnym chotárom s nádherným výhľadom nielen na Roháče, ale aj Chočské vrchy či Malú Fatru, prišiel Milan Tokár. Ten sa často zúčastňoval podobných akcií a lyžiarskych súťaží v iných častiach Slovenska. „Viackrát sme spolu obišli krivskú podkovu,“ spomína Jozef Habovštiak. „Zhodli sme sa, že by sme mohli niečo podobné, čo robia inde, zorganizovať aj u nás.“
Slovo dalo slovo a s niekoľkými ďalšími dobrovoľníkmi urobili v januári 1977 prvý prechod chotárom v Krivej. Nebolo to až také jednoduché. V prvom rade museli organizátori zabezpečiť zdravotníkov, ktorí niesli obväzy, dlahy, fixačné pomôcky. Dodnes musia byť súčasťou každého prechodu. Aj keď, anjeli strážni sú počas Striebornej podkovy na mieste. Odhliadnuc od narazených zadkov, lakťov, kolien a vyvrtnutých členkov či zápästí, si za celých 40 rokov len jediný účastník zlomil ruku.
Na počesť miestnych furmanov organizátori pôvodne bežkárskeho prechodu začali v roku 1980 organizovať aj akciu Po furmanských cestách. Na koňoch a saniach turisti prechádzali 14 kilometrov Krivskou dolinou k hájovni, aby si zaspomínali a vzdali hold otcom, ktorí tvrdo pracovali pri zvážaní dreva z lesov na pltnicu. V roku 1985 sa akcie zlúčili do jednej.
Počasie nie je prekážkou
Na začiatku trasa končila na Skalici, kde v súčasnosti začína. Okrem toho, že sa otočila, je dnes takmer rovnaká ako pred 40 rokmi. Má prevýšenie viac ako 700 metrov a dĺžku zhruba dvadsať kilometrov. Trasa pre peších je dlhá štrnásť kilometrov a prechádza Krivskou dolinou k hájovni. Chodia na ňu aj mamičky s deťmi a starší ľudia.
Počet účastníkov z roka na rok rástol. „Keď prišlo 120 ľudí, boli sme nadšení,“ spomína Anton Smutný, ktorý je pri organizovaní podkovy už 35 rokov. „Každý rok sme boli šťastnejší, keď pribudlo 20 až 30 ľudí. Boli úžasné ročníky, kedy sa zaregistrovalo 500 účastníkov, mali sme pocit, že to je už na hranici zvládnutia. A teraz sa tešíme, keď ich počet dosiahne tisícku.“
V súčasnosti ide väčšina účastníkov pešo, na bežky sa postavia len tí zdatnejší. Každý prechod je v prvom rade závislý od účastníkov a v druhom od počasia. Krivania ten svoj za celých 40 rokov ani raz nezrušili. „Boli roky, kedy niekoľko dní pred prechodom pršalo, počasie bolo zlé, boli sme znechutení. V noci sa však počasie úplne zvrtlo, nasnežilo a ráno sme mali nádherné podmienky. Dvakrát sme išli hore za hustého dažďa. Boli aj roky, keď vôbec nebol sneh.“
Kalendár lyžiarskych a peších prechodov oravskými chotármi Čítajte Zdatní bežkári prejdú trasu za štyri hodiny, rekreačným to trvá aj päť až šesť hodín. Odmenou pre každého je, okrem dobrého pocitu z prekonania samého seba a pobytu na čerstvom vzduchu, horúci čaj a domáca kapustnica. Tej dnes organizátori varia 300 litrov. Kapustu darujú ľudia z dediny, zopár súdkov si už organizátorský výbor špeciálne na tento účel vlani natlačil.
Ošetrená bežka
Niekoľkokrát absolvovala Striebornú podkovu aj Lýdia z Habovky. Prvýkrát začiatkom 80. rokov minulého storočia, ešte ako študentka. V tom čase išlo podľa nej o najnáročnejší lyžiarsky prechod oravskými chotármi, ale atmosférou najkrajší.
Zábavy a posedenia v kultúrnom dome boli spočiatku určené výhradne pre účastníkov prechodu. „Tancovali sme vo vibramkách, bežeckých topánkach, kapcoch, do tanca sme si občas iba spievali,“ spomína. „Ako partia turistických nadšencov sme si vtedy požičali bežky zo školy. Boli drevené a určite dlho ležali v sklade. Na celej trati krivským chotárom som spadla dvakrát. Prvý raz hneď po pár sto metroch a – drevená vysušená bežka ostala bez špice. Ísť ďalej peši v bežkárskych topánkach nemalo zmysel. Cestou späť som však stretla zdravotníkov a tí mi bežku dali dokopy. Dva kusy spojili akoby dlahou, omotali obväzom a leukoplastom, odspodu sme to namazali voskom. Predstavte si, že tak sa dala absolvovať celá trasa. Smolu som mala pri dojazde do dediny, kde sa mi podarilo spadnúť druhý raz. Viete, čo sa stalo? Zlomila som bežku, ale – tú druhú. Pri príchode do kultúrneho domu to vyzeralo naozaj smiešne. Jedna bežka bez špice, druhá omotaná obväzmi. Bolo sa na čom baviť.“
Spoločná pieseň na vrchole
Každý prechod, krivský nevynímajúc, musí mať tri skupiny ľudí. Prvá ide na Kopec, kde zapáli vatru a vyčistí trasu, ak na ňu za noc niečo popadalo. Stred taktiež kontroluje trať a na záver idú organizátori, ktorí dbajú o to, aby už po nich na trať nikto nešiel. „Občas sa stane, že sa po niektorých treba vrátiť, ak zídu z trasy, zablúdia, premrznú,“ hovorí jeden zo súčasných organizátorov František Suľa. „Tých zvážame na traktoroch.“
A prečo je vlastne Strieborná podkova Striebornou podkovou? „Milan Tokár mi spomínal, že názov vymysleli spoločne s Jozefom Habovštiakom,“ hovorí Anton Smutný. „Podkova bola jasná, podľa tvaru chotára. A keďže vtedy, keď vymýšľali názov, krásne svietilo slnko, ktoré sa odrážalo v snehu, dostala podkova prívlastok strieborná.“
Tohtoročná Strieborná podkova sa bude konať tradične druhú januárovú sobotu, tentokrát vyšiel dátum na štrnásteho. Účastníci sa môžu tešiť na to, čo každý rok. Skalní určite opäť uvítajú aj spoločnú pieseň na vrchole prechodu. „Vstaňte hore valasi je snáď najkrajšia pieseň, akú poznám. Má dušu. A takto ju vnímajú mnohí. Aj slovenský orchester zahanbíme, keď sa silné oravské hlasy začnú niesť krivským chotárom,“ dodal s úsmevom Jozef Habovštiak.
