VYŠNÝ KUBÍN. Viete, ako škrupina z vajca ochráni strechu pred hmyzom či vtákmi? Alebo koľko hliny treba na upečenie bochníka chleba? Alebo že základové drevo označené krížikom zhnije neskôr, ako to bez krížika? Myslíte, že ide len o vtipné povery našich starých rodičov? Opak je pravdou.
Neuveriteľné sa stalo skutočným
Igor Krpelán pochádza z Banskej Bystrice. Na Oravu sa priženil. Ako sám hovorí, bolo jeho šťastím, že sa vďaka manželke dostal do nášho regiónu. Rýchlo totiž nadobudol pocit, že sa mal narodiť práve tu. Bol mladý, keď sa prisťahoval na Oravu.
Život či osud mu v tom čase privial do cesty majstrov staviteľov zo Zázrivej. „Boli to neuveriteľne skromní ľudia,“ spomína. „Dávali nám najavo, že my sme múdrejší ako oni a my sme tomu verili. Až neskôr som si uvedomil, akú chybu sme robili.“
Architekt Igor Krpelán. (zdroj: Naďa Kališová)Zrejme aj vďaka tomu, ako majstri zo Zázrivej zanietene a zaujímavo rozprávali o tajoch výstavby tradičných oravských dreveníc, stala sa tradičná architektúra srdcovkou dnes uznávaného architekta. Aj keď spočiatku starých mužov počúval s určitým nadhľadom a neveriacim úsmevom na perách.
„Vnímal som ako milú poveru, keď mi povedali, že drevenica, ktorej základové drevo nie je poznačené krížikom, zhnije skôr. Alebo to, že slepačie vajce ochráni podkrovie domu, či skutočnosť, že pri pečení chleba je dôležité aj množstvo hliny. Neveril som tomu. Myslel som, že ma takéto niečo nemôže zaskočiť. Bolo ťažké uveriť tomu. Ale keď som si to nechal vysvetliť, odrazu všetko dávalo zmysel. A zistil som, o akých úžasných veciach mi hovorili.“
Nie je rovina ako rovina
Naši predkovia žili s prírodou, nielen v nej. To znamená, že čerpali to, čo im ponúkala. Nesnažili sa silou-mocou pretvoriť niečo, čo vytvorila, na niečo iné. Niet sa teda čo čudovať, keď aj pri stavbe domov využívali všetko, čo mali okolo seba. Efektívne a logicky. Napríklad pri umiestňovaní drevenice. Ľudia využívali terén, ktorý mali k dispozícii.
„Pred časom mi písala staršia pani,“ rozpráva Igor Krpelán. „Chcela projekt na dom. V liste opísala, kde na pozemku stojí lipa, kam vrhá tieň, odkiaľ fúka vietor, kde sa robia záveje, kadiaľ tečie voda. To sú dnes pre väčšinu ľudí nepodstatné záležitosti, lebo sa proti tomu vieme brániť. Ale načo? Mali by sme spolupracovať s okolím, ako voľakedy naši predkovia.“
Mrzí ho, keď vidí, ako súčasní stavitelia pretvárajú okolie podľa projektu na stavbu domu a nie naopak. „Dnes, ak má stavebník stavať na svahovitom pozemku, prvé, čo urobí – dva týždne bagruje do svahu, aby ho zrovnal so zemou. Následne však zistí, že po krásnom výhľade na Choč už nie je ani stopy, pretože vidieť len do odseknutého svahu. Nehovoriac o tom, že svah sa časom začne zosúvať a ohrozovať dom. Treba teda ďalšie peniaze na jeho spevnenie. Áno, na rovine sa stavia lacnejšie, ale nie za cenu, že si rovinu umelo vytvoríme. V minulosti sa objekt zásadne prispôsoboval terénu a stal sa tak jeho prirodzenou súčasťou.“
Výber stromov
Hotovou vedou, bez štipky irónie, bolo v minulosti vyberanie a stínanie stromov vhodných na stavbu drevenice. Bolo len zopár ľudí, ktorí toto drevo chodili vyberať. V Zázrivej to dokonca robil slepý muž. Dnes ťažko povedať, ako to bolo možné. Isté však je, že domy postavené z dreva, ktoré vyberal on, slúžili ľuďom desaťročia.
“V minulosti sa ľudia riadili environmentálnou logikou, my dnes zväčša o nej iba hovoríme.
„
V súčasnosti netušíme, odkiaľ drevo pochádza, aké je staré, kedy bolo vyťažené. V minulosti to ľudia vedeli celkom presne.
„Už pri výbere dreva v lese, bol na kmeň stromu nad miestom budúceho rezu, z južnej strany vyťatý sekerou kríž,“ hovorí odborník. „Ten potom slúžil na orientáciu dreva pri jeho ďalšom opracovávaní a uložení na určené miesto. Vždy bol na hornej strane, teda dole severnou stranou, kde je drevo prirodzene najhustejšie a logicky najviac odoláva vlhku. Okrem toho kmeň stromu vytvára spravidla mierny oblúk s vnútorným zakrivením orientovaným smerom na sever, čím je prirodzeným spôsobom, pri horizontálnom uložení v stene zrubu dosiahnuté jeho určité predpätie a súčasne stabilné uloženie na dvoch koncoch. Malo to taký úžasný zmysel, že nám bude ešte dlho trvať, kým pochopíme, ako veci fungujú a naši predkovia to vedeli už vtedy.“
Presné množstvo hliny
Žiadna drevenica sa v minulosti nezaobišla bez murovanej pece. Technológia jej výstavby bola obdivuhodná. Je až ťažké uveriť, že naši predkovia pri ich výstavbe riešili ešte aj to, koľko hliny musia na jej výstavbu použiť, aby sa v nej upiekol chlieb. Ten sa totiž nikdy nedával do pece, v ktorej ešte horel oheň. Musela byť teda vyhriata natoľko, aby chlieb nezhorel, ale ani aby nezostal napoly surový.
„Vykúrenú pec gazdiná vymietla a chlieb uložila na čistú plochu,“ hovorí Igor Krpelán. „Požadované tepelné parametre dosiahli objemom použitého materiálu, pozostávajúceho jednak z murovanej časti, teda z kamenného muriva, ale najmä z určitého množstva hliny, ktorá tvorila výplň priestoru obklopujúceho dutinu pece, kam sa sádzal chlieb, a jej objem bol presne stanovený.“
Každá gazdiná teda presne vedela, že keď vloží chlieb do pece predtým, než odíde do poľa, bude dochrumkava upečený, kým sa vráti domov.
Tanec ako zhutňovač
Ako slepačie vajce, lepšie povedané, škrupina z neho, ochránila strechu pred hlodavcami, vtákmi či hmyzom? Stavitelia ju ukrývali do zdobených stĺpikov umiestnených vo vrchole striech, priamo do štvorcípej korunky. „Bola zaistená ako v klietke, klincami pribitá do hrotov korunky,“ vysvetľuje architekt. „Toto riešenie údajne fungovalo ako účinné plašiace zariadenie proti vtákom, hlodavcom a dokonca aj hmyzu, zrejme zvukovými efektmi ľudským uchom nepočuteľnými, spôsobenými jemnými vibráciami škrupiny vplyvom prúdenia vzduchu.“
Fascinujúcim je, ako dokázali ľudia kedysi spojiť príjemné s užitočným. Hlinené podlahy vraj totižto zhutňovali tancom, takzvaným burkotom. Presne vedeli, aká dlhá pieseň je na to potrebná, či koľko krokov.
Dôležité tiež bolo, akú hlinu na podlahu použili. Nemohla byť hocijaká. Ťažili ju z úvozov ciest až po Michalovi, keď už gazdovia zohnali dobytok z paše a zviezli seno z polí. Hlina premiesená nohami zvierat, spojená s ich trusom a časťami obilia či sena bola perfektným a hotovým materiálom, ktorý dnes treba vyrábať vo fabrike.
Štyri kritériá
Igor Krpelán kladie dôraz na to, že ľudia v minulosti robili tak, aby veci mali zmysel, boli funkčné, až potom nasledovala estetická stránka, ktorá bola prirodzeným dôsledkom uvedených zásad. To znamená, že ľudia stavali nie preto, lebo chceli krásny veľký dom, ale preto, že potrebovali niekde bývať. Na zrealizovanie ich zámerov im často stačil zdravý rozum.
Popri potrebe bola ďalším kritériom, ktorým sa naši predkovia riadili, jednoduchosť. Nasledovala úprimnosť. Najmä materiálov, z ktorých stavali. „Dnes kúpite plech na nerozoznanie od škridle či šindľa,“ rozpráva Igor Krpelán. „Ale prečo? Plech nech je plechom, škridla škridlou. Rovnako betón a kameň. Veď kameň má svoje vlastnosti, ktoré betón nenahradí. Ale betón je tiež veľmi dobrý materiál, treba ho použiť tam, kde má opodstatnenie. Nech sa úprimne prizná každá surovina. Neukrývajme ju za inú.“
V minulosti sa ľudia riadili environmentálnou logikou, my dnes o nej zväčša len hovoríme. Napríklad hlina a drevo. Boli, sú a budú najprirodzenejšími materiálmi v živote človeka. „Dokážu sa vysporiadať s teplom, vlhkom. Pochopiteľne, my dnes na to máme klimatizačné zariadenia, rekuperačné jednotky. Je až neuveriteľné, čo všetko dokážeme napchať pod omietku, aby sme dosiahli vlastnosti, ktoré prirodzene dosahujú základné materiály.“
Známy architekt navrhuje rôzne domy. Samozrejme, aj moderné. Vnútorne je však presvedčený, že zdravšie bývanie ako v drevenici či v drevenom dome neexistuje. „Od majstrov zo Zázrivej som sa naučil úžasné veci. Je však druhá vec, ako ich pochopíme, ako ich vnímame. Mali by sme sa naučiť využívať vzory minulosti, aby sme opäť mohli konštatovať, že v tejto krajine nielen žijeme, ale že žijeme s ňou.“
