„Vždy, keď sme tam prišli ponúknuť im nejakú pomoc, ostali sme v nemom úžase nad ich optimistickým prístupom k životu,“ hovoria ľudia z Námestovského anjela. „Silvia a Marián Koleňovci zo Zákamenného zakaždým povedali: My si poradíme, my to zvládneme, iní potrebujú pomoc viac.“
Teta, teta, teta..
Keď sme do dvojizbového bytu v Zákamennom prišli, aj my sme ostali v nemom úžase. To, že ich je na dve izby príliš veľa, sa zdá iba na prvý pohľad. Rodinná atmosféra priestor zväčšila.
Najstarší Matúš (19) ležal vo vedľajšej izbe. Nechodí, nedokáže sa ani posadiť. Najradšej počúva hudbu, rád cengá zvončekom. Niekedy si vraj zvuk vytvára sám plastovými fľašami. Nie vždy je však takto relatívne pokojný.
V izbe, kde sedíme, leží na roztiahnutom gauči Lukáš (18). Má rovnakú diagnózu ako jeho starší brat. Odkedy nás malá Klárka oslovila teta, odvtedy to slovo opakuje Lukáš stále. Ak ho nepovedal stokrát, tak ani raz. Najradšej sa hrá s notebookom. Má špeciálny – pokazený. Keď chce čítať, noviny a časopisy sa menia na tisíce drobných papierikov. Keď sa mu zapáči nejaké slovo, opakuje ho aj do tretej rána a od pol štvrtej zas.
Súrodenci. (zdroj: archív rodiny)Oliver je deviatak v základnej škole, podal si prihlášku za autoelektrikára. Pri pracovnom stole s počítačom sa strieda s desaťročnou Veronikou, ktorá už tretí rok chodí aj do zušky. Keď vytiahla akordeón, chcela hrať aj Klárka. Prečo nie, Klárka má malinkú heligónku. O mesiac bude mať tri roky. Aj preto nerozhodne ukazuje raz dva, druhý raz tri palčeky.
No a trojmesačná Terezka si žiadala pozornosť, až keď bola hladná.
Pečú oblátky, tkajú koberce
Ako sa býva v týchto malých priestoroch? „Hreje nás pocit, že je byt náš,“ hovoria rodičia. Zvykli sme si.“ V zadnej izbe je päť postelí, vpredu na roztiahnutom gauči spávajú rodičia, v jednom rohu je postieľka. Dominantným kusom nábytku sú krosná. „Tie ale pôjdu preč, tam bude vianočný stromček,“ hovorí Marián. Aj konferenčný stolík bude voľný, keď rodina dopečie vianočné oblátky.
Za krosnami sa strieda Silvia s Mariánom. Utkané koberce, ktoré teraz tiež zaberajú miesto, majú deti zobrať do školy na vianočné trhy. Možno nejaký predajú. Celé leto sa vraj zas z dvojizbového bytu osemčlennej rodiny stáva fabrička na zaváranie darov prírody.
Namiesto skrine. Všetko má aj v chodbe svoje miesto. (zdroj: Lýdia Vojtaššáková)Rodina Koleňovcov to v živote nemala ľahké, ale vždy to nejako ustála. „Utiecť sa nedá, to nikomu nepomôže, najmä nie našim deťom.“
Aj keď Silvia i Marián sú z jednej dediny, spoznali sa na Liptove. On bol na vojne, ona tam pracovala. Tento rok si pripomenuli 20. výročie svadby. Za celý ten čas boli na dovolenke raz – na víkendovej svadobnej ceste v Hoteli Turiec. Odvtedy sa najmä Silvii nedalo z domu odísť, kým niekto neprišiel k deťom.
Od Lukášových šiestich rokov je už pri deťoch aj otec. Predtým jazdil na kamióne, domov chodieval na víkendy.
„Keď muž ostal doma, tak mi narástli krídla,“ priznala Silvia. „Lebo dovtedy sa nedalo pohnúť z domu, kým ku dvom chlapcom niekto prišiel. Teraz sme na všetko dvaja, nemusíme nikoho oberať o čas. Iní ľudia popri domácich starostiach chodia aj do práce. My sme doma celý deň, nemôžeme sa sťažovať. Musíme sa naučiť žiť to, čo život prinesie. Podstatné je, aby sme boli zdraví.“
Hudobníčky Veronika s Klárkou. (zdroj: Lýdia Vojtaššáková)Sen o dome je nereálny?
Mama Silvia pochádza z ôsmich detí, otec Marián zo šiestich. Keď sa zobrali, žili v podnájme. Vlastnému bytu sa tešia. Na stropoch v oboch izbách sú namontované koľajničky. Pomocou nich môžu v závesnom zariadení preniesť bezvládnych chlapcov do postele alebo na vozík. Podobné závesné zariadenie je v kúpeľni.
Raz do týždňa idú rodičia s chlapcami do denného stacionára v Námestove. „Aby mali zmenu oni aj my,“ hovorí Marián. „Od začiatku balenia sa po ich naloženie do auta prejde hodina.“
Pred pár rokmi na výlete pri Oravskej priehrade. (zdroj: archív rodiny)Za najzložitejšie považuje Silvia obdobie, keď boli chlapci malí a manžel na týždňovkách. „Museli sme absolvovať množstvo vyšetrení a rehabilitácií, nemali sme na to prostriedky.“
Dnes nie sú Koleňovci odkázaní na cudziu pomoc. „Iní ju potrebujú viac,“ hovoria. Občas im pomôže Námestovský anjel. Ľudia z tohto fondu ich nakontaktovali aj na Misiu mladých, s ktorou chodia školáci Oliver a Veronika do letných táborov.
„Aké mám túžby?“ zamyslela sa Silvia nad našou otázkou. „Chcela by som väčší dom, ale tento sen je nereálny, nemáme naň. Reálna túžba je, aby v našom príbytku vládla svornosť. Na tom musíme všetci pracovať. Chcem zároveň poďakovať všetkým ľuďom známym aj neznámym, ktorí nám akýmkoľvek spôsobom pomáhajú na ceste životom.“
