Mladí Dolnokubínčania Jakub Luši a Peter Kučerík prežili v Južnej Amerike deväť mesiacov. Navštívili deväť krajín, spoznali miesta, o ktorých väčšina ľudí môže iba snívať. Počas Vianoc a Silvestra jazdili na bicykli, opaľovali sa, kúpali v oceáne, užívali si vrcholiace leto.
Slovensko-brazílske Vianoce
Oravci chceli pôvodne prežiť vianočné sviatky na rodinnej farme, no nakoniec skončili v meste Belo Horizonte v rodine učiteľa hudby Erntsa.
„Pre Brazílčanov je 24. december obyčajným dňom, Štedrý deň im nič nehovorí,“ povedal Peter Kučerík. „Preto sme si povedali, že im aspoň trochu ukážeme naše zvyky. Rozhodli sme sa navariť kapustnicu.“
Mladíci rozhodne nepatria medzi uznávaných kuchárov. Lepšie povedané, variť nevedia vôbec.
Oravská kapustnica všetkým chutila
Dolnokubínčania sa potom vybrali na nákup. Hlavným kuchárom bol Jakub, pretože si pamätal, ako kapustnicu varí jeho mama. Po dlhom hľadaní sa im podarilo kúpiť kyslú kapustu. Zvládli aj nákup v mäsiarstve. „Nevedeli sme vôbec po portugalsky, preto sme na všetko ukazovali prstom.“ V taške skončilo údené mäso, klobása, kuracie prsia, hovädzia pečeň. Huby nezohnali. „Toto používa mama. Nahádzali sme to do hrnca, dochutili a tri hodiny varili. Nakoniec sme doliali smotanu.“
Keď dovarili, všetko naservírovali na stôl a večera mohla začať. „Na počudovanie, kapustnica všetkým chutila, dokonca aj obyvateľom susedného domu,“ povedal Jakub. „Povedali nám, že sa môžeme ženiť.“
Po večeri ešte rozhodovali, aké mená dostanú ich nové mačiatka, ktoré si adoptovali namiesto 15-ročného Jimmyho, jednej z deviatich mačiek, ktorú v ten deň pochovali. Kubo zo srandy povedal, že jedna by mala byť Jacobina, lebo v Brazílii Kuba všetci volajú Jacob. A tak je jedna pomenovaná po ňom a druhá po Ernstovi ako Ernstina.
Brazílska morka očarila
Na Prvý sviatok vianočný ráno si naplánovali výlet na bicykloch po Belo Horizonte. „Ale ako to chodí v Brazílii, dostali sme sa k tomu až niekedy okolo obeda,“ hovorí Peter. Ernst mal bicykel pre každého. Petrovi vyšiel starší cestný, Kubovi oldschoolový. Po cyklistike si v altánku na námestí dali ešte 16-minútovú tabatu, domáci druh cvičenia, a potom sa všetci tešili na neskorý vianočný obed.
„Mali sme vynikajúcu morku plnenú všetkým možným,“ hovorí Jakub. „Ako prílohu podávali opekané zemiaky, nechýbala tradičná čierna a hnedá fazuľa. Judith urobila skvelé guacamole – avokádovú nátierku. Najedli sme sa do sýtosti.“
Rozdávanie vianočných darčekov sa od slovenských zvykov odlišovalo. U nás končia pod vianočným stromčekom. U Ernsta mali tridsaťcentimetrový vianočný stromček. „Darčeky by sa tam nepomestili, tak ich jednoducho vyberali z igelitiek a rozdávali,“ hovorí Peter. Boli to skôr drobnosti. Oblečenie, šperky, kozmetika, sladkosti. „Zvyšok dňa sme už len poctivo popíjali tradičný brazílsky miešaný alkoholický nápoj caipirinhu a oddychovali.“
Divoké Rio de Janeiro
Po pokojných Vianociach sa mladí Oravci tešili na oslavy pod rozpaženými rukami 30-metrovej sochy Ježiša Krista na 710 metrov vysokom pahorku Corcovado v Riu de Janeiro.
Najskôr sa zastavili na preslávenej štvorkilometrovej pláži Copacabana. „Víťazne sme si sadli do piesku, užívali skoro prázdnu pláž a sledovali masívne prípravy na večer,“ povedal Peter.
Ubytovanie mali objednané v lacnom hosteli, len päť minút chôdze od pláže. Keď prišli na miesto, zistili, prečo noc na Silvestra stála len 20 dolárov. Hostel sa nachádzal vo favele, teda časti mesta s vysokou kriminalitou, kde bývajú chudobnejší ľudia. Našťastie natrafili na favelu, ktorá patrí k lepším a nič nepríjemné v nej nezažili.
Oslavy začínali až o niekoľko hodín, preto sa po ubytovaní rozhodli na chvíľu sa okúpať vo vyhriatom Atlantickom oceáne.
„Všade na brehu sme videli veľa bielych ruží vyplavených morom,“ hovorí Peter. „Vysvetlili nám, že ich tam nahádzali ľudia ako obeť bohyni mora Yemanjá, ktorá je symbolom materskej lásky a zároveň ochrankyňou námorníkov a cestujúcich.“
Po okúpaní sa išli najesť a kúpiť šampanské. „Šampanské bolo veľmi predražené a rad ku pokladni dlhší než rad na mandarínky za socializmu, tak sme to radšej vzdali a spoliehali sa na tradičnú caipirinhu a pivo,“ hovorí Jakub.
Počas prechádzky ich príjemne schladil dážď. „V Európe sa každý uteká rýchlo schovať, aby nezmokol. V Brazílii to vyzeralo tak, ako keby si ľudia ani nevšimli, že prší. Nik nezrýchlil krok, nik sa nemračil, nenadával a dáždnik vytiahlo iba zopár turistov.“ Odmenou im bola veľká dúha nad Copacabanou.
Všetci prišli v bielom oblečení
Okolo deviatej večer už sedeli na terase hostela s výhľadom na vysvietenú favelu a oceán. Ľudia z celého hostela sa tam pomaly začali schádzať. Prišli Nemci, Švajčiari Fíni.
„Popíjali sme pivo a snažili sa dostať do nálady,“ hovorí Jakub. „Musím povedať, že brazílske pivo je najhoršie, aké som pil. Zafarbená voda s príchuťou piva. Preto sme rýchlo presedlali na oveľa chutnejšiu caipirinhu.“
Ďalšou tamojšou novoročnou tradíciou je biele oblečenie, ktoré vám má priniesť šťastie v novom roku. Doplnené je o iný farebný kus oblečenia. Červená farba znamená vášeň, žltá úspech, zelená zdravie, modrá harmóniu.
„Vytiahli sme tielka s modrými pásikmi a po pár pivách a kokteiloch z nás harmónia sršala,“ hovorí Peter. Keď už boli dostatočne pripravení, vybrali sa na pláž.
Ešte predtým odložili peniaze do topánok. Toto nie je ďalšia tradícia, ale praktické bezpečnostné opatrenie. Domáci ich upozorňovali na zlodejov, ktorých bude na pláži neúrekom.
Tri, dva, jedna...
„Cestovateľské príručky tvrdia, že na Silvestra sa na Copacabane stretnú dva milióny ľudí,“ hovorí Jakub. „Nerátal som ich, ale bolo ich naozaj obrovské množstvo. No netlačili sme sa. Pláž je obrovská.“
Dvaja Dolnokubínčania sa prechádzali po piesku so slovenskou vlajkou a dobrou náladou. Pristavovali sa pri rôznych skupinkách. Najviac bolo domácich a Argentínčanov. „Zišiel sa tam celý svet. Absolútnu väčšinu tvorili mladí ľudia do 35 rokov, ale stretli sme aj rodiny s deťmi. Urobili si piknik na pláži a zabávali sa. A tie baby, keby ste videli. Juhoameričanky sú nehorázne krásne.“
Na poriadok dohliadalo množstvo policajtov, ktorí sa ochotne s každým fotili. „Všade vládla pohoda, dobrá nálada, všetci boli priateľskí,“ hovorí Peter. „Napriek množstvu vypitého alkoholu, na Silvestra sa pije asi všade rovnako, sa nič mimoriadne nestalo. Nevideli sme žiadnu výtržnosť ani bitku.“
Potom sa na pláži objavili obrovské digitálne hodiny, na ktorých odpočítavali ubiehajúce sekundy starého roku. „Predstavte si, ako státisíce ľudí, každý vo svojom jazyku, kričí päť, štyri, tri, dva, jedna. A potom to vypuklo. Za všeobecného jasotu a kriku začal famózny šestnásťminútový ohňostroj. Nič porovnateľné sme nikdy v živote naživo nevideli. Čumeli sme s otvorenými ústami a prikovanými nohami na mieste.“
Ďalším zvykom osláv Nového roku je, že muž pobozká ženu. „No bozkával sa každý s každým. Potom sa mnohí vrhli do vĺn. Nevedeli sme, čo sa deje.“ Domáci im to vysvetlili. Išlo o ďalší rituál. Ľudia v mori chytali sedem vĺn. Pri každej si niečo priali a vlny im to mali splniť. Oravci tento rituál vynechali nielen z dôvodu ukrytých bankoviek v topánkach.
Na pláži strávili tri hodiny, pričom si užívali zvyšok bujarej noci.
„Nikdy na to nezabudnem,“ hovorí Jakub. Podobný názor má aj Peter. „Môžeš na to pozerať stokrát v televízii či na internete, ale na pláži je to úplne iné. Atmosféra ťa úplne strhne, dostaneš sa na vrchol šťastia, blaženosti, nezávislosti. Cítiš sa úžasne. Toto je nezabudnuteľný Silvester v Rio de Janeiro.“
