ČIMHOVÁ, TRSTENÁ, ZÁBIEDOVO, ZUBEREC. Viete, čo majú spoločné klasické slovenské filmy Živý bič, Rysavá jalovica, Tisícročná včela, Rok na dedine, Drevený chlieb, Zem spieva, Vlčie diery, Krutá ľúbosť či Tri gaštanové kone? Majú viac ako 40 rokov, približujú neľahký život našich predkov a vo všetkých sú zábery z hornej Oravy.
Neopúšťaj nás
Písal sa rok 1966, keď rodák z Liesku, režisér Martin Ťapák, prišiel aj s filmovým štábom na hornú Oravu. Nakrúcal tu film podľa románu Mila Urbana, Živý bič. Viacero záberov je zo zubereckého Múzea oravskej dediny. Pozorný divák však zachytí aj kaplnku so zvonicou, ktorá dodnes stojí v časti Zábiedova, v Hámričkách. Jedna z hlavných hrdiniek Eva sa v nej modlila, keď ju cestou z poľa zastihla búrka.
Okrem hercov si v slovenskej klasike zahrali aj ľudia z Čimhovej. Práve z tejto dediny sú zábery z kostola, odkiaľ vojaci brali kostolný zvon. Na natáčanie svätej omše si spomína 76-ročná Mária Jašurková. „Všetci sme spievali Neopúšťaj nás, neopúšťaj nás, matka. Kostol bol plný ľudí, babky, dedovia aj deti. Mala som vtedy 24 rokov. Robila som v Tesle. Pamätám si, že nás priviezli autami, aby sme boli doma skôr a stihli natáčanie.“
Dodnes je v čimhovskom kostole kazateľnica aj oltár, pred ktorým stál kňaz, keď ľuďom oznamoval, že kostolný zvon zoberú vojaci. A presne v tom čase Štefan zabil maďarského veliteľa. Keď padal zvon z veže čimhovského kostola, Štefana vojaci popravili.
„Miništranti boli odtiaľto, aj kostolník, no veľa ľudí zo záberov už pomrelo,“ hovorí Mária.
Na štáb si Oravčanka spomína s úsmevom na perách. „Boli skvelí, takí normálni ľudia, toľko sme sa spolu nasmiali. Ani sa im odtiaľto nechcelo odísť. To boli ešte také uvoľnené časy. Zakrátko však prišiel rok 1968 a už nič nebolo ako predtým. Ťapák ešte potom natočil pár filmov, ale už nie veľa. Ešteže sa im podarilo urobiť toľko filmov predtým, lebo dnes by nemali čo pustiť do televízora cez sviatky.“
V Trstenej aj Hámričkách
Rysavú jalovicu s nezabudnuteľným Jozefom Krónerom ako Adamom Krtom videl snáď každý. Je to ďalší z filmov, ktorý patrí k zlatým dielam slovenskej či československej kinematografie. Tvrdiť, že celý film je natočený na hornej Orave si netrúfame. S pokojným svedomím však môžeme povedať, že väčšina scén je z nášho regiónu.
Pamätáte si napríklad na scénu, kedy podnapitý Adam s kmotrom Trnkom zastavujú okoloidúcich a pýtajú sa, či nevideli ich stratenú jalovicu? Tak tá je natočená pri trstenskom kostole. Na ďalších záberoch vidieť kostolnú záhradu s niekdajšími kostnicami.
„Pamätám si Jožka Krónera, ako sa potácal okolo Roháča,“ spomína Veronika Kubíková zo Zábiedova. „Rysavú jalovicu tu natáčali dlho.“ Scéna, v ktorej sa Adam Krt ukrýva poza staré hroby, pretože sa bojí zavíjajúceho strašidla, je z trstenského židovského cintorína. Kmotor Trnka zisťoval u ľudí, či nevideli Adama, pred kaplnkou v Hámričkách. Podľa spomienok pamätníkov by z toho istého miesta mala byť aj lavička, ktorej sa Adam prihováral so slovami Lavička, netancuj, pekne stoj, aspoň kým ja prejdem.
Tvrdý, drevený chlieb
Krátky film o drevorubačoch a furmanoch Drevený chlieb zrejme pamätajú skôr tí starší. Slovenské televízie ho už dnes tak často nevysielajú. Je čiernobiely, natočený v roku 1969. Hralo v ňom minimum hercov.
Neľahkú prácu v lese ilustrovali reálni furmani z hornej Oravy, zo Zábiedova, ale aj z iných dedín, dej sa odohráva v hornooravských lesoch. Väčšina Oravcov v tých časoch pracovala v horách. Bolo jedno, či bol piatok alebo sviatok. Robili stále, aby prežili. Aj na Štedrý deň.
„Drevo, drevo, celý deň len drevo. Zima v ruky, zima v nohy, zima všade. Prídeš dolu, tvrdý ako cepy, dostaneš niekoľko mizerných korún. Či sa ti nezachce trochu sa pozhovárať? Ej veru zachce. A ako! Bijeme sa s horou, s drevom, tvrdý je to chlebík, tvrdý, drevený, ej veru drevený.“
Túto myšlienku vyslovil hlavný hrdina Dreveného chleba, keď sa po náročnom dni viezol na saniach domov. Ťažko pracovali Oravčania. Aj keď teplomer klesal pod dvadsať stupňov pod nulou. Aj keď mali sedieť s rodinou pri štedrovečernom stole.
Oravské drevenice aj hory
Drevená dedina z podroháčskeho skanzenu bola, rovnako ako v súčasnosti, aj v minulosti vyhľadávaným miestom filmárov. Pamätná je napríklad scéna z lavice cez Studený potok, z ktorej sa hlavná protagonistka filmu Zuzanka Hraškovie pošmykne a spadne do vody. Podobný pohľad zachytil režisér Martin Ťapák aj vo filme Živý bič. V ňom však z lavičky do rozbúreného potoka spadla mladá Eva.
Typické oravské drevenice zachytili kamery aj vo filmoch Tisícročná včela, Drevená dedina či Krutá ľúbosť.
Jedna z najtragickejších scén vojnového filmu Vlčie diery, kedy Ondrejovi zaseklo nohu vo zvážnici na spúšťanie dreva a jeho brat mu ju musel odrezať, bola podľa slov oravských pamätníkov natočená v zubereckých Roháčoch.
Vo filme Tri gaštanové kone, ktorý približuje pašovanie koní cez slovensko-poľské hranice, je zase záber z kaplnky, ktorá dodnes stojí na rozhraní zábiedovského a habovského katastra.
Zabudnutý film
Dokumentarista Karol Skřipský natočil ešte v roku 1964 film Žijem. V televízii ho vysielali dvakrát. Dej sa odohráva počas Slovenského národného povstania. Nakrútený je na motívy rozprávania otca Márie Jašurkovej, ktorý bojoval ako partizán. Povolali ho na front, no veliteľ ho stiahol z vagóna, aby sa zostal starať o kone. Máriinho otca vyhlásili za zbeha. S ďalšími dvomi mužmi utiekol pod Ďumbier. Pomoc hľadali v horskej chate. Natrafili však na nemeckých vojakov. Jeho dvaja spoločníci tam padli, jemu sa podarilo ujsť. Prešiel do Liptovskej Osady, potom Zuberca, napokon skončil v Podbieli, odkiaľ si ho odviezla rodina. Film natáčali na Liptove aj Orave, filmári išli presne po miestach, ktoré im opísal Máriin otec.
„Je škoda, že tento film už nevysielajú,“ hovorí pani Mária. „Je to pekný film. Aj teraz by mal čo povedať divákom.“ Možno sa niekedy opäť objaví v programe. A vy budete vedieť, že hovorí o Oravcovi, ktorý chcel žiť natoľko, že ušiel spred pažby nemeckých pušiek.
Amerika alebo slovenská klasika?
Zachytiť všetky filmy, na natáčanie ktorých si režiséri vybrali nehostinné, ale na prírodu a ústretových ľudí bohaté scenérie Oravy, je náročné.
Pozorné sledovanie desiatok klasických slovenských a českých filmov by zabralo celé dni. Jeden si pritom nemusí všimnúť všetky scény z Oravy.
Ak sa vám zunovali americké komédie, drámy a romanťáky, všetky s rovnakým alebo podobným dejom, môžete si pozrieť tvorbu našich režisérov a hľadať v nich známe tváre, miesta.
Vďaka slovenským filmom s myšlienkou a dušou si starší zaspomínajú, v niektorých protagonistoch možno spoznajú svojich príbuzných, známych, kamarátov. Mladší sa dozvedia, ako žili naši predkovia. Inak, ako dnes. Život bol menej uponáhľaný. Ťažký, neraz nespravodlivý, ale napriek všetkému krásny.
