Eva Kurjaková: Všetkému sa venujem rovnako rada

ZUBROHLAVA.Vidiecky parlament aj tento rok vyhlasoval Vidiecku ženu roka – Líderku 2016. Eva Kurjaková zo Zubrohlavy získala mimoriadne ocenenie v kategórii žena aktivistka.

Ako prebieha nominácia do tejto súťaže?

Doteraz sme za Občianske združenie Zubor vždy niekoho nominovali. Margita Banasová v roku 2011 aj získala vo svojej kategórii ocenenie. V ďalšom roku sme nominovali Zlaticu Gerekovú, potom Danielu Čiernikovú. Minulý rok sme dali Elenu Drunekovú. Roky robila pri divadle, bola predsedníčkou Červeného kríža v obci. Teraz navrhli mňa.

Aké boli pocity, keď ste zistili, že vás nominovali?

Ani neviem, také obyčajné. Ale nepadlo mi to zle. Takmer celý rok som bola v nemocnici, potešilo ma to, aj keď si na pozornostiach tohto typu nepotrpím. Ani náhodou som nemyslela, že dostanem cenu. Brala som to tak, že sa prevezieme na oceňovanie, uvidíme známe tváre, porozprávame sa.

Píšete knihy, angažujete sa v súbore Plátenník, organizujete rôzne akcie. Ako to stíhate?

Všetko sa dá, keď človek chce. Ale tento rok sa v súbore neangažujem. Nultý ročník tohtoročnej plátenníckej akcie Hauzírka som zabezpečovala z nemocnice. Samozrejme, všetko človek sám nedokáže, pomáha mi rodina, ale to, do čoho som videla len ja, som vyriešila z lôžka. A bolo dobré, že som mala takéto povinnosti. Pri mojom ochorení mi to pomáhalo. Nemala som čas myslieť na chorobu.

Kedy ste vydali prvú knihu? A čo nasledovalo po nej?

Ešte v roku 1988, bola to brožúrka o Zubrohlave po desiatich rokoch mojej kronikárskej činnosti. Sú v nej informácie, ktoré som za tie roky zozbierala o dedine. V roku 1994 som sa stala starostkou, mala som viac možností vycestovať do archívov v Bratislave, Maďarsku, Poľsku. Získala som množstvo ďalšieho materiálu o obci, ktorý som v roku 1998 vydala ako prvú ozajstnú knihu – monografiu Zubrohlavy. Samozrejme, nebolo to len moje dielo, pomáhalo mi mnoho ľudí. Potom vyšiel dialektický slovník. Už na dôchodku som pomáhala pri monografii Rabčíc, Bobrova, Zákamenného, Babína. Chodila som pomedzi ľudí, pýtala sa, všetko zapisovala a nazbierala som tak množstvo iného materiálu, ktorý sa nedal použiť v monografii. Povedala som si, že je škoda nechať papiere len tak odložené kdesi v šuplíku. Tak vznikla kniha Povesti spod Babej hory, potom Povesti spod Pilska a naposledy Príhody a povesti Bielej Oravy. Informácie a fotky o našich divadelníkoch som vydala v knižočke Viac ako sto. Je o viac ako storočnej histórii zubrohlavského divadla.

Na čom pracujete aktuálne?

Dokončujem monografiu plátenníctva Zubrohlavy a okolitých obcí. Štyridsať rokov som zbierala materiál. Gro je od ľudí, čo sa mi ešte od nich podarilo zistiť, keďže plátenníctvo je už viac ako sto rokov mŕtve. Bol to fenomén deviatich obcí okolo Námestova. Plátno dokázali vyrobiť skoro všade, no bol problém s predajom. Hornooravci boli jedineční v tom, že nenariekali nad nedostatkom odbytu, ale zobrali plátno a išli ho predávať do celého Rakúsko-Uhorska a dokonca až do Orientu, na Blízky Východ, do Istanbulu, Egypta, Libanonu, Jeruzalema. Verím, že kniha zaujme. Okrem toho postupne zbieram informácie od najstaršieho osídlenia Zubrohlavy. Uvidíme, či sa mi z toho ešte podarí vytvoriť knihu.

Čo je vašou srdcovkou spomedzi vašich aktivít?

Všetkému sa venujem rovnako rada, vyšívaniu či písaniu. Striedam aktivity, aby neboli jednotvárne. V danom momente robím to, čo práve treba.

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: Svätý Otec vyznamenal učiteľa, rodáka z Habovky Čítajte