NÁMESTOVO. Do ZŤS Námestovo nastúpil Ignác Hrkeľ ako 31-ročný v roku 1985, dnes má 62 rokov. Stal sa služobne jedným z najstarších zamestnancov. Za 31 rokov zažil chvíle slávy aj úpadku strojární. V pamäti mu ostali časy socializmu, nežná revolúcia, rozhodnutie Václava Havla zrušiť zbrojársku výrobu na Slovensku, následné prepúšťanie a ťažké časy, privatizáciu a osem riaditeľov. Každý nový by sa mal vraj u neho zastaviť. Určite by sa dozvedel zaujímavé veci.
Ako ste sa dostali do Strojární?
V roku 1985 vrcholili prípravy na spartakiádu. Bolo treba dať do poriadku futbalový areál. Národný front ma touto úlohou poveril. Práce robili mestské firmy Agrostav, Makyta, Štátne lesy a strojárne, dohliadal som na ne. Po spartakiáde som vo fabrike ostal, pretože strojárne mali pod patronátom námestovský futbal. Staral som sa o chod klubu, štadión a areál.
Bavila vás táto práca?
Každý, kto ma pozná vie, že futbal je mojim koníčkom doteraz. Ale po necelých dvoch rokoch prišiel za mnou môj vedúci Šimon Stančík a povedal, „Ignácko, futbal je krásna vec, ale neuživí ťa. Si tu pod našim strediskom energetika a údržba, tak ťa začlením do pracovných činností.“
Z futbalistu sa stal robotník?
Začal som pracovať ako majster vodárov. Staral som sa aj o ekológiu a mal som na starosti čistotu areálu. Možno sa to nezdá, ale práce sme mali dostatok. Starať sa o 13 hektárový areál s kilometrami vodovodných potrubí a desiatkami kvapkajúcich kohútikov dalo zabrať.
Rok 1965, výroba lutní. (zdroj: hern)V tej dobe vrcholil socializmus, veľkolepo sa oslavoval Prvý máj, Brigády socialistickej práce lámali rekordy.
Historici aj bežní ľudia majú na toto obdobie rôzny názor. Môj je nemenný. Boli sme si rovní a fabrika bola jedna veľká rodina. Všetci sme sa poznali, život bol svieži. Kto pracoval v strojárňach, mal sa dobre. Bol to top podnik na hornej Orave. Fabrika podporovala šport, kultúru, vykurovala polovicu Námestova. Zamestnanci chodili na dovolenky do Poľska, Talianska dokonca na Kubu. Mali sme podnikovú chatu v Oravskom Veselom, podnikové byty pre zamestnancov, organizovali sme rôzne kultúrno-spoločenské podujatia, na Nový rok nás na vrátnici vítala hudba. Na sobotu pracovnej cti sme chodili s nadšením, lebo sme budovali fabriku, ktorú sme chceli nechať našim deťom. Pracovalo tu približne 1500 ľudí.
Potom prišla veľká zmena, nežná revolúcia. Ako ste ju prežívali?
Tak ako u väčšiny národa, aj tu zavládla eufória z očakávania lepšieho. Prišla vlna nadšenia, ako nám bude dobre, ako to bude fungovať a západ nám pomôže. Aj my sme sa zúčastnili zhromaždenia na autobusovej stanici. Potom sa popustili opraty, každý si začal demokraciu vysvetľovať po svojom. Výsledkom bolo aj to, že všetkých futbalistov chceli zo závodu vyhnať. Vtedy sme hrali v tretej lige. Futbalisti trénovali o deviatej ráno a o jednej popoludní, takže v práci zázraky neurobili. Vždy to záviselo od majstrov, ako ich dokázali využiť. Po roku 1989 tréningy počas pracovnej doby padli, ostali len popoludní. Ale o vodu a ekológiu sa bolo treba starať stále, tak som ostal.
Prvý prezident zvolený po Nežnej revolúcii Václav Havel nemal rád zbrane a nad slovenskou zbrojárskou výrobou sa začalo zmrákať. Doplatili na to aj oravskí strojári?
Samozrejme. Prišlo obdobie, kedy sa pomaly ani vidličky a nože nesmeli vyrábať. U nás sa vyrábali aj súčiastky tankov. Keď táto výroba padla, ostali len súčiastky pre traktory Zetor a poľské Ursusy. Vedenie sa snažilo získať zákazky v civilnej výrobe, ale moc sa im nedarilo. Doslova sme namiesto tankov vyrábali pluhy, ale to sú veci, ktoré nemali perspektívu. Boli to búrlivé roky.
Ako ste prežili tieto ťažké časy?
Strategické rozhodnutie urobil riaditeľ Jozef Luchava. Spolu s ďalšími 12 podnikmi sme patrili pod ZŤS Martin. V roku 1991 sme sa osamostatnili a začali sme sa starať sami o seba. Bolo to odvážne rozhodnutie, ale nebolo inej cesty. Potom prišiel šok. V roku 1992 všetci dostali výpovede a do fabriky sa vrátilo len 300 ľudí. Z revolučného nadšenia sme vytriezveli.
Ako to zvládali ľudia?
Bez práce sa nedá zarobiť, bez peňazí sa žije ťažko. Prepúšťanie sa dotklo mnohých rodín. Niektoré mali vo fabrike zamestnaných viacerých členov. Teraz je jasné, že keby vedenie k tomu nepristúpilo, dnes by závod pravdepodobne neexistoval. Ale prepusteným ľuďom sa to určite ťažko vysvetľovalo. Potom sme sa začali postupne vzmáhať. Pribúdali zákazky, počet zamestnancov niekedy vzrástol, niekedy opäť klesol. Aj ja som sa trikrát ocitol na čiernej listine prepustených, no vždy som nakoniec ostal.
Dnešná výroba v spoločnosti Hern. (zdroj: hern)Ale prežívali ste aj svetlejšie roky.
V tomto tisícročí sa nám začalo dariť viac. V roku 2008 sme mali takmer tisíc zamestnancov a tržby dosiahli najvyššiu úroveň. Odvtedy sme ich neprekonali. Ale potom prišla celosvetová kríza a opäť sa prepúšťalo. Počet strojárov klesol na štyristo, teraz nás tu je približne 560.
Zažili ste osem riaditeľov, ako ich hodnotíte?
Pracoval som pod vedením Jozefa Škvareninu, Jozefa Luchavu, Gustáva Raticu, Oktaviana Matkulčíka, Branislava Mičietu, Bohuslava Synaka, Jozefa Pisoňa, Richarda Dudu. Každý bol iný, každý pôsobil v inej dobe a každý sa snažil robiť veci čo najlepšie. Otázkou je, či sa mu to darilo. Keď sa menili, tak som si vravel, ako dobre je byť na nižšom štebli.
Podľa mňa je vedenie vtedy dobré, keď sa neprepúšťa a robota sa zoženie. Hľadanie rezerv je potrebné, ale prepúšťanie je mi proti srsti. Pozitívom ťažkej doby bolo, že sme si na výplaty vždy zarobili. Boli časy, že sa celoplošne znížili, aby sme prežili, ale nemeškali.
Ako vidíte budúcnosť závodu?
Budem držať palce oboch rúk, aby to fungovalo. Verím vedeniu, že to zvládne. Máme obrovský ľudský potenciál. V našom regióne je veľa zručných ľudí a nie je problém s ich odbornosťou. Treba im dať prácu a primerané platy. Určite sa to oplatí. Vrátim sa späť do minulosti. Kedysi závody ZŤS organizovali celoslovenské stretnutia. Súťažili sme, športovali, predvádzali šikovnosť, zručnosť, vedomosti. Boli tam kluby, ktoré mali reprezentantov. Od nás prišli robotníci od strojov. Po troch dňoch prišlo na rad vyhlasovanie výsledkov. Všetci zažili šok. Vyhrali sme. Generálny riaditeľ pri odovzdávaní diplomu a pohára povedal nášmu riaditeľovi „Jozef vyskladal si tím jednoduchých ľudí ale s veľkým srdcom.“ Som presvedčený, že strojári sú takí dodnes.
Ignác Hrkeľ bol v minulom roku na konferencii vodohospodárov v priemysle za celoživotné dielo a prínos pre vodné hospodárstvo navrhnutý na ocenenie Najlepší vodohospodár.
