LIESEK. Pohľad do minulosti Liesku. Expozícia, ktorú pred časom otvorili v priestoroch lieseckého obecného úradu. Hodnota vecí, ktoré do nej darovali miestni ľudia, sa vyčísliť nedá. Niektoré majú aj viac ako sto rokov.
Vlastné, od rodičov, i určené na vyhodenie
„Som šťastný, že sa to ujalo, a ešte ako to perfektne vyzerá,“ povedal 84-ročný Ľudovít Gasper rozhliadajúc sa po miestnosti so starodávnymi vecami, ktoré pred rokmi používal nielen on, ale ešte aj jeho rodičia.
Takmer 90 percent všetkých predmetov darovali do múzea práve manželia Gasperovci. Roky ich zbierali a odkladali na povale, manzardkách či v humne. „Chcel som ich vystaviť doma, ale začali ma trápiť choroby. Teraz ich konečne môže vidieť viac ľudí a ešte ako pekne vyzerajú, keď sú počistené. Škoda, že sa nezachovalo aj viac, ľudia kopu vecí povyhadzovali.“
Ľudovít Gasper začal zbierať staré predmety pred desiatkami rokov. Inšpiroval ho františkán, ktorého stretol cestou na smetisko. Išiel tam vyhodiť staré krpce, ktoré mu ako chlapcovi vyrábal jeho otec. „Povedal mi, aby som ich len kamsi odložil, že ešte môžu byť zaujímavé pre moje deti alebo vnukov. A mal pravdu. Odvtedy sme odkladali a zbierali všetko staré.“
Niektoré veci mali manželia z vlastnej domácnosti, niektoré po rodičoch. Starú truhlicu a starodávnu mašinu dostali od susedy. Železný uhľák, nádobu na nosenie uhlia, našiel Ľudovít v dome, ktorý prerábal.
Nie všetky veci zo svojej bohatej zbierky však skončili na obecnom úrade. Niektoré, srdcovky oboch manželov, si nechali na pamiatku doma. Napríklad kožený kufor, ktorý niekoľkokrát prešiel naprieč oceánom z Ameriky na Slovensko. Ľudovít ho našiel pri rekonštrukcii gymnázia. „Povedali nám, že si ho máme zobrať, alebo porúbať a spáliť. To by bola škoda.“ Doma majú aj truhlicu po Anninej mame či viac ako storočné lavice z niekdajšej kuchyne.
Drápačky na vlnu
Ľudovít s Annou nám približujú jednotlivé predmety v zbierke. Stred miestnosti je venovaný plátenníctvu. Sú tam drevené krosná, dva rôzne kolovrátky, ktoré Liesečania volali vôzek. Na zemi je košík s vlnou, vedľa neho pre nás zvláštne železné hrebene. „To sú drápačky, driapala sa na nich vlna,“ vysvetľuje Anna Gasperová. „Najskôr musel gazda ovce ostrihať, potom bolo treba vlnu napreberať, po troche sa vkladala do drápačiek, v ktorých pri driapaní vznikali pekné vlnené pláty a až tie sa spriadali a napokon sa z toho robilo súkno.“
Pri kolovrátkoch stoja dve spojené, zhruba meter a pol dlhé drevené laty. „To je trepačka na trepanie ľanu. Ženy s ňou robili, boli síce opreté jednou časťou, ale veruže aj tak boli ťažké. Neskôr sme mali železné rováše, do nich sme ľan dávali a pučili. Ale tie sa nezachovali, všetky skončili na šrotovisku.“
Obďaleč stojí drevená kiernička, trčí z nej drevená topárka. Nádoba so špeciálnou varechou, v ktorej sa mútilo maslo. „Kierničky boli veľké, mlieka bolo hodne, keď mal gazda doma aj štyri kravy, no iba kým nebol kontingent,“ hovorí Ľudovít. „Potom už nebolo ničoho.“
Výšivka na kroji podľa majetku
Na starom sekretári, ktorý pamätá minimálne druhú svetovú vojnu, je položená ešte staršia železná žehlička. Žehliť s ňou dlhšie musela byť poriadna makačka. Starodávna naparovačka, v lieseckom nárečí pigľajs, vážila bez žeravých uhlíkov viac ako dve kilá. S uhlíkmi bola ešte ťažšia. „Vybrali sme uhlíky z pece, nasypali ich dovnútra a už sme aj pigľovali,“ hovorí pani Anna.
Na zemi je položená košarnica, pletený košík s drevenou fľašou. V košíku nosili ženy mužom do poľa jedlo, vo fľaši vodu. V rohu stoja na bustách typické liesecké kroje, ženský, mužský i detský.
„Aj krajšie boli, podľa toho, koľko mala rodina peňazí, farebné nite boli drahé,“ rozpráva pán Ľudovít. „Ale na robotný deň boli celkom obyčajné, takmer bez výšiviek.“
Na zemi sú dva páry starých krpcov, pri nich jeden osamotený. „Šil mi ich môj otec, nebolo nám treba obuvníkov. Tento jeden je zo slaninovej kože. Smiali sme sa, že keby nás chytil hlad, môžeme si topánky zjesť. Ostatné sú z hovädzej kože.“
Čiga, babka, merka
Presúvame sa do časti, kde sú predmety, ktoré využívali ľudia pri gazdovstve.
„Toto je puto na koňa,“ hovorí Ľudovít. „Už mám len jedno, druhé sa zničilo. Jedno dostal kôň na jednu nohu, druhé na druhú, spojené boli reťazou. Povolená bola tak, aby mohol kôň urobiť len malý krok. Gazda ho tak mohol nechať pásť sa bez toho, aby sa bál, že mu utečie.“
Na stole sú drevené hrebene na zbieranie čučoriedok, ručná sekačka na sekanie burgyne, čiga, teda pomôcka na ťahanie, či kapsle – krytky na oje voza. Na stene visia cepy, kosa, pod nimi zvláštny klin v dreve. „To je babka, kula sa na nej kosa. Raz za deň, babka zostávala doma, na príručné a časté brúsenie kosy poli sme mali kosisko.“
Merka bola jediná nádoba, ktorú gazda používal v maštali. Mala rôzne veľkosti, pri kŕmení dobytka siahol po takej, aké zviera išiel práve kŕmiť. Pri ovciach bral menšiu, pri koňoch väčšiu. Raritou je drevený lis na med.
„Zdedil som ho, nemajú taký ani v Brne,“ hovorí Ľudovít. „Táto doska sa nadvihla, dovnútra sa položil plást, zaklaplo sa to, na spodok si podložili koryto a stáčali. Ryhami stekal med do koryta, preto bol lis takýto naklonený.“
Bočka bol drevený súdok na múku. Kedysi dávno ľudia v ňom uskladňovali aj bryndzu. Žiadne gazdovstvo sa nezaobišlo bez riečice. „Bolo ju treba pri mlátení. Slama zostala hore, zbožie prepadlo cez sito dole.“
Klasické aj tradičné názvy
Malé obecné múzeum otvorili Liesečania 15. novembra. Za jeho zrodom stojí Veronika Špulierová a Anna Rajmanová, ktorým pomáhala celá kultúrna komisia. Veci priniesli okrem manželov Gasperovcov aj ďalší Liesečania. Hlavná myšlienka múzea je ukrytá vo vete Dedičstvo otcov zachovaj nám, Pane.
„Expozícia približuje pohľad do minulosti, ako žili kedysi naši predkovia,“ povedala Veronika Špulierová. „Život ľudí bol spätý najmä s poľnohospodárstvom, venovali sa však aj plátenníctvu, košikárstvu, kováčstvu a obchodovaniu s obilím a vápnom. Popri svojej práci si vedeli nájsť čas aj na zábavu.“
Expozíciu tvoria desiatky rôznych vecí, od skríň, vitrín, pohoviek, hrncov, krojov až po náradia používané v maštaliach či pri práci na poli.
„Sú tam predmety, ktoré boli v minulosti prirodzenou súčasťou každodenného života ľudí, no dnes je ich názov a funkcia pre mnohých neznáma. Mnohé z predmetov si museli zhotoviť a zaobstarať sami, pričom používali rôzne náradie a nástroje.“
Každý predmet má svoj názov. Aby tvorcovia zachovali ich autentickosť, pridali i tradičné miestne pomenovania, aby aj mladým priblížili názvy, na ktoré sa už dnes z veľkej časti zabudlo. Múzeum je otvorené celý pracovný týždeň od pol ôsmej rána do pol štvrtej popoludní.
