DOLNÝ KUBÍN / ZÁZRIVÁ. Prírodu a krásy rázovitej Zázrivej zachytil jej rodák Jozef Jurík v tradično-netradičnej forme. Krásu vidí v lúkach, dreveniciach, drevených plotoch, kostoloch, krížoch, ale i krojoch, obyčajných ľuďoch či domácich zvieratách. Výstavu fotografií zachytených v knihe Zázrivské lazy otvoril autor v prvý novembrový pondelok v Oravskej knižnici Antona Bernoláka.
Nič nie je len také obyčajné
„Mnoho fotografov fotí určite lepšie ako ja,“ hovorí autor knihy aj výstavy Jozef Jurík. „Rozdielny je však náš pohľad na krajinu, ktorú fotíme. V súčasnosti prichádzame o kultúrne dedičstvo. Dediny strácajú svoje niekdajšie čaro. Práve preto vznikla táto kniha, aby ukázala, že každá z naoko obyčajných vecí na dedine mala a má v živote človeka svoje miesto a význam. Lúky, stromy, ploty. Všetko tu bolo a človek s tým žil. Dnes to však nechávame spustnúť, zničiť.“
Jozef je patriot a milovník tradícií, všetkého starodávneho, pôvodného, čo sa ešte podarilo zachovať. Keď ho pred pár rokmi kamarátka oslovila s nápadom, že by bolo fajn vydať nejakú publikáciu so zázrivskými fotkami, neváhal ani na chvíľu. Pôvodne chcel len nafotiť krajinu, napísať k fotografiám popis a vydať malú knižku. Popri fotení Zázrivej však s ďalšími autormi pracoval aj na ďalšej publikácii Dedinami. „Naučili sme sa pri tom mnoho vecí, zistili mnoho zaujímavostí, ktoré sme pretavili aj do knižočky Zázrivské lazy, čím získala celkom iný, neobyčajný rozmer.“
Krátke, ale zmysluplné
Malá publikácia sa dá prelistovať a prečítať za päť minút. Avšak iba v prípade, že sa čitateľ nezamýšľa nad fotkami a textom, ktorý je k nim priradený. Ten vznikal celé týždne, hoci je ho veľmi málo. „Snažili sme sa do pár riadkov zachytiť všetko, aby krátky text vystihoval celú fotografiu, aj jej skrytú myšlienku,“ povedala autorka textov Anna Gáborová. „Niekedy sme nad tromi riadkami premýšľali aj tri dni, aby presne vystihovali, čo sme chceli povedať. Snažili sme sa dať do knihy kúsok z každého z nás.“

Súčasťou knihy sú aj zmenšeniny obrazov priamo zo Zázrivej. Ich originály, namaľované maliarkou Evou Dudášovou, si mohli pozrieť aj návštevníci výstavy. „Dlho som premýšľala, že by som namaľovala niečo zo Zázrivej, mám blízky vzťah k tejto dedine,“ povedala maliarka. „Keď ma autori oslovili s ponukou, neváhala som. A neľutujem. Práve naopak, v maľovaní prírody a ľudí zo Zázrivej chcem pokračovať.“
Chýba nám úcta k tradíciám
Kniha aj výstava sú akýmsi posolstvom dedičstva predkov. Jozefa Juríka totiž mrzí, ako sa dnes mnohí ľudia k starodávnym veciam správajú. „Je veľmi smutné, že niektorí nechápu hodnotu dedičstva našich starých rodičov,“ hovorí. „A tiež to, že človek má žiť v súhre s prírodou, nie proti nej. Naši predkovia vedeli, že patríme do prírody, že sme jej súčasťou. Žiaľ, dnes to už mnohí nechápu.“
Posolstvo výstavy vyzdvihol aj Igor Krpelán, architekt a nadšenec tradičnej architektúry. „Fotografie zachytávajú okamihy, ktoré sú veľmi vzácne, mnohé už za pár rokov nebudeme vidieť, alebo budú v takom stave, že sa k nim nebudeme priznávať s takým dobrým pocitom.“
Na výstave Zázrivské lazy autor odprezentoval väčšinu fotografií, ktoré sú aj v rovnomennej knihe. Keďže sú inštalované na prenosných paneloch, nie je vylúčené, že si ich okrem Dolnokubínčanov budú môcť pozrieť aj ľudia v iných oravských mestách či dedinách.