BREZOVICA. Prvýkrát podcenili aklimatizačku. Pod vrcholom Mont Blancu bojovali sami so sebou. Na neznesiteľné bolesti hlavy, únavu a zvracanie tak skoro nezabudnú. Ani náročný výstup na najvyšší vrch Álp ich však neodradil od ďalšieho cieľa. „Z vrcholu sme v diaľke videli Matterhorn,“ hovorí Roman Grman. „Vravím kamarátom, chlapci, tam hore, tam pôjdeme. Prešlo 364 dní a naplnili sme to, čo sme si tak spontánne naplánovali.“
Keď Tatry nestačia
Koniec roka 2014. Roman sleduje v televízii Tour de France. Pelotón prechádza popod Alpy, kamera sa sústredí na ich najvyšší vrchol. „Teta, vidíš Mont Blanc? Do roka budem stáť na jeho vrchole.“ Žena sa len pousmeje. Roman tiež. Nikto z jeho príbuzných, ani z príbuzných jeho troch kamarátov ešte netuší, že štvorica svoj bláznivý zámer hodlá naplniť.
Prešla zima, jar. Chlapci lezú na jeden vrchol slovenských a poľských Tatier za druhým. Osobitá, Lúčna, Ľadový štít, Lomnický, Gerlachovský, Kežmarský, Vysoká, Žabí kôň, Dračí či Mengusovský hrebeň, Giewont. Kronika sa rýchlo zapĺňa.
Unavení, no pocit z dosiahnutia najvyššej alpskej hory si chlapci užili naplno. (zdroj: ARCHÍV RG)Začína leto. Sú pripravení. Ešte zistiť počasie. Výborne. Najbližší týždeň hlásia slnečno, aj v Alpách. Okolo Romanovho auta sa začínajú kopiť všakovaké divné veci. Ruksaky, mačky, čakany, topánky na leto, kroksy, botasky. Hneď vedľa nich špeciálne pevné topánky s uchytením na mačky, páperové bundy, rukavice, čiapky, zateplené nohavice, termoponožky nesmú chýbať. Trošku divná výbava na letnú dovolenku. No nič netradičné pre štvoricu milovníkov hôr. Posledné objatia s rodinou a hor sa za prvým veľkým dobrodružstvom.
Nič sa neoplatí podceniť
Obavy, či sa Oravcom cestou nepokazí auto a či budú mať miesto v kempe, sa nenapĺňajú. Zdraví dorazili a ubytovali sa. Hoci ich skúsení horolezci upozorňovali na nevyhnutnú aklimatizáciu, nemajú času nazvyš. „Počasie bolo presne vypočítané na dni,“ rozpráva Roman. „Rovno sme sa vybrali na vrchol.“
Chlapcov čaká trojdňový výstup. Neotáľajú. „Prvý deň lialo ako z krhly,“ spomína Michal Gasper. „Na chatu sme došli do nitky premočení, oblečenie nám za noc nestihlo vyschnúť.“ Oddychovať v miestnosti plnej ľudí a v mokrých veciach nie je bohviečo. Oravskí horolezci sú však radi, že majú strechu nad hlavou.
Ďalší deň sa počasie umúdrilo. Slnko poháňa chlapcov k vrcholu, ktorý majú stále pred sebou. Pred zotmením sa ubytujú na ďalšej chate, len kúsok pod vrcholom Mont Blancu. „Už cestou tam nám bolo kadejako, ale druhý deň sa pocity nedajú ani opísať,“ hovorí Juraj Grman, ktorý absenciu aklimatizácie zvládal najhoršie. „Hore sme stúpali šesť hodín, no mal som pocit, akoby to bola večnosť. Bolo mi príšerne, bolela ma hlava, asi šesťkrát som zvracal, naposledy kúsok pod vrcholom, kde mi už bolo do plaču. Neraz som mal chuť otočiť sa a vrátiť naspäť.“
Nie je komercia ako komercia
Jurajovi spolubojovníci znášajú výškový rozdiel podobne. Romanovi však všetky zdravotné ťažkosti pod vrcholom úplne ustupujú, Michala berú driemoty a bolí ho hlava. Najlepšie prežíva výšku Peťo Ujmiak. Všetci štyria spoločne, ubolení a unavení, ale o to šťastnejší, však krátko pred pol deviatou ráno dosahujú vrchol najvyššej alpskej hory.
Niektorí ľudia tvrdia, že Mont Blanc je komerčný kopec, ktorý sa ani za skutočný horolezecký cieľ nedá považovať. Roman má iný názor. „Akýkoľvek kopec môže byť komerčný, ak idete s horským vodcom,“ hovorí. „Ten všetko zistí, zabezpečí, dovedie vás až na vrchol a potom bezpečne k autu. Ak si však človek sám pozisťuje informácie o kopci, či už doma alebo vo svete a ide na vlastnú päsť, nie je to komerčné.“
Jeden vrchol nestačí
Ešte sa nestihol rok s rokom stretnúť a na jednom z brezovických dvorov sa znovu kopia haldy horolezeckého náčinia. Stará známa štvorica smeruje k vrcholu, ktorý si vyhliadla už na Mont Blancu. Cieľ – Matterhorn, jeden z najkrajších alpských kopcov nachádzajúci sa na hranici Švajčiarska a Talianska. Tentokrát, poučení spred roka, sa chlapci najskôr aklimatizujú na rakúskom Grossglockneri. „Poriadne sme si to tam odtrpeli,“ hovorí Michal a Juraj ho dopĺňa: „Ale aspoň sme vedeli, že pri hlavnom výstupe nebudeme mať také problémy ako vlani.“
Keďže vynechali aklimatizáciu, výstup na Mont Blanc bol pre Oravčanov náročný. (zdroj: ARCHÍV RG)Na Matterhorn sa dá liezť dvomi trasami, z talianskej a švajčiarskej strany. Švajčiarska je jednoduchšia, ale frekventovanejšia. Oravčania si, samozrejme, vyberajú tú náročnejšiu, ale kratšiu, kde je menej ľudí, vodcov. Bez väčších ťažkostí dolezú až na útulňu pod vrcholom. Krátky oddych, budíky nastavené na tretiu ráno. O pol štvrtej s nabalenými ruksakmi a čelovkami na hlavách vyrážajú k cieľu.
Michal ide na lane prvý, za ním Juraj. Na druhom lane je naviazaný Roman s Peťom. Okolo Romana odrazu preletí svetlo.
„Prvé, čo mi napadlo, že Michal spadol. Potom som ho však počul hore hromžiť a vydýchol som si. Bola to len jeho čelovka.“
Liezť na neznámu štvortisícovku po tme nie je ani náhodou jednoduché. „Juraj mi svietil popod nohy, ale to bolo také nijaké,“ rozpráva Michal. „Snažil som sa držať za skupinou pred nami. Miestami som sa riadne bál, mal som aký-taký prehľad, kam stúpiť, no s rukami to bola čistá improvizácia.“
Najťažšie ich ešte len čaká
Lezenie nekomplikuje len tma, ale aj silný nárazový vietor a zima. Konečne svitá, nielen slnko, ale aj šanca na ľahšie dosiahnutie vrcholu. „Zopárkrát mi veru napadlo, či vôbec dolezieme až hore,“ rozpráva Juraj. Podarilo sa. Krátko po ôsmej ráno stojí partia z Oravy na vrchole svojej druhej štyritisícky. Zopár vrcholových fotiek, krátky oddych a cesta naspäť. Tentokrát po švajčiarskej trase. „Hore sme sa zhodli, že to bol náš najnáročnejší výstup,“ spomínajú chlapci. „To sme však ešte netušili, čo nás čaká pri zostupe.“
Hneď pod vrcholom im cestu skrížia domotaní a rozčúlení výletníci, ktorí si na výstup objednali vodcov. Čakať, kedy sa pohnú nahor, Oravci nemôžu. Prvá dvojica ich obchádza po fixných lanách, ktoré si aspoň na chvíľu dokáže ukradnúť. Odrazu okolo nich preletí čakan. „Vypadol niektorému z tej tlupy ľudí, chvalabohu, že nikoho netrafil. V tomto mieste to bolo veľmi nebezpečné,“ hovorí Michal.
Nekonečná cesta do kempu
Pre ťažkú orientáciu sa Juraj pri schádzaní z hory vydá nesprávnou cestou. „Zhora všetko vyzerá rovnako, akoby ani jedna cesta nebola leziteľná,“ hovorí Juraj. „Dve hodiny som tam blúdil. Keď už som myslel, že som našiel cestu, niekto zhora mi zakričal, že tadiaľ nezleziem a musím sa vrátiť. Keď som takto vychádzal piatykrát, bol som maximálne vyčerpaný nielen fyzicky, ale aj psychicky.“
Na vrchole Matterhornu, zľava Michal Gasper, Peter Ujmiak, Roman Grman a Juraj Grman. (zdroj: ARCHÍV RG)Po dvoch hodinách napokon nájde cestu a pridáva sa ku kamarátom. Ich strastiplná cesta končí až o ôsmej večer. „Spod Matterhornu premáva lanovka, ktorá vás zvezie zhruba 1600 výškových metrov až do Zermattu,“ hovorí Michal. „My sme ju však nestihli, takže sme to celé museli odšliapať po vlastných. Príšerne nás boleli nohy, spustil sa lejak, ale nám už bolo všetko jedno. Išli sme na zotrvačnosť. Ani neviem, ako sme sa dostali do kempu.“
Plány musia byť
Brezovičania Roman, Michal a Peter sa dali dohromady náhodou, počas výstupu na Kriváň pred štyrmi rokmi. Juraja k sebe dotiahli neskôr. Prvé dva alpské vrcholy zdolala štvorica spoločne. Nie je však isté, že sa ich kroky v budúcnosti nerozídu. „Mňa láka Kaukaz, najmä Elbrus,“ hovorí Juraj. „Asi preto, že v Alpách som už niečo prešiel a Elbrus je neoficiálne najvyšším vrchom Európy. Vrcholy s prívlastkom naj ja môžem.“
Roman a Michal sú väčší tajnostkári. „Najbližšie určite niečo vyššie, v Himalájach, nie hneď osemtisícovka, ale do sedemtisíc,“ prezrádza Roman a Michal prikyvuje. „Je jeden vrchol, na ktorý myslím, a verím, že raz vyjde. Len to je už iná káva, drahý špás, treba povolenky, víza, letenky. No snáď raz.“
