FEJTÓN

Psychiater svetového mena prof. Dr. Florián Tĺčik PhD. v odbornej štúdii REGRETTABLE REGRESS – poľutovaniahodný regres, vydala Sorbonská univerzita v Paríži, pretože u nás šéfredaktor odborného časopisu SCIENTOLÓGIA sa v posudku písomne vyjadril, že:

„ Podobné, kvázivedecké teórie zaváňajú politikou, ktorá nepatrí do serióznej vedy.“ O čo (v skratke) ide? Dr. Tĺčik aplikuje teóriu priesvitných hláv do súčasnej súčasnosti. Fundovane a zrozumiteľne tvrdí, že príčinou všetkých politických a spoločenských problémov v postkomunistických štátoch je ZABÚDANIE. Premnohí dnešní politici od najvyšších až po najnižšie (komunálne) kádre, ktorí majú vek od 40 do 80 rokov ZABUDLI, že vyštudovali v starom politickom režime. Prejavuje sa to denne v ich životnej praxi. Napríklad: vysokoodborne aj celkom primitívne pľujú na spoločnosť, v ktorej vyrastali. Za pätnásť rokov nenašli na vývoji civilizácie u nás (aby sme neodbočovali) ani jedinej suchej nitky. Ohovorili, opľuli starých praotcov, ich deti aj svojich rodičov, či priateľov, ktorí žili (a museli žiť) v dobe, do ktorej sa narodili.

Opravdových bojovníkov proti režimu bolo primálo, viac bolo tých, ktorí si „zvykli.“ Po revolúcii ( po l990) zákonite museli začínať ako dnes KIA na holom poli, od podlahy, ako vravia bratia Česi. Prof. Tĺčik kladie otázku: Nie sú ich TERAJŠIE snahy o supercentralizmus, o pretransformovanú „demokraciu“ prispôsobenú diktatúru, iba dôsledkom a trvalým následkom komunizmu, ktoré do mozgových synapsií zapísala minulosť ako hlbokú stopu slasti? Ako je možné, píše autor, že v tomto poľutovaniahodnom regrese sa nikto z verejných činiteľov neospravedlnil (keď šiel do funkcie) všetkým ľuďom za svoju ZBABELOSŤ vtedy, keď mal proti bývalému režimu otvorene bojovať, aby v novej situácii pôsobil ako človek s čistým štítom? Ako to, pýta sa dr. Tĺčik, že súčasní psychológovia, historici, sociológovia, spisovatelia, neskúmajú demokraticky slobodne fenomén prispôsobilosti, v našom národe dlhodobo typický? Prečo zabúdame v prudkom vývoji Európy na základný predpoklad ozajstného PROGRESU – na mládež, ktorá nesie dedičný a genetický znak svojich rodičov – prispôsobilosť a strach na hranici zbabelosti? Veď v jednom dni desaťtisíce štrkotali kľučmi na námestiach a o pár rokov si zvykli, že s priesvitnou hlavou sa žije lepšie a bezstarostnejšie? Pozeranie sa IBA DOPREDU je nebezpečné.

Minulosť našich otcov a praotcov je aj naša minulosť. Trstina vo vetre mocnie len tým, že spevňuje svoje korene. Ak nie, rýchlo sa zlomí. Minulosť hodnotená vlastnou hlavou v neprekonateľnej a nikdy nekončiacej sebareflexii vie podivuhodne zaplniť v mozgu biele miesta; naopak, pridáva, vylepšuje ten zázrak, ktorý nás, ľudí, odlišuje od všetkého, čo je v prírode živé.

Pozoruhodný je záver prof. Tĺčika: hodnotí svoju vedeckú aj charakterovú minulosť. Našiel v nej chyby, pokĺznutia, ľahostajnosť, nebezpečné vyprázdňovanie vlastnej hlavy tak, že nechýbalo veľa a stane sa natrvalo priesvitnou...

Čítal som tú štúdiu; uveril som autorovi, pretože v nej nevynechal seba.