Ako sme prvýkrát štrajkovali

Ešte v utorok v škole nič nenasvedčovalo tomu, že by mohlo byť v stredu v uliciach Kubína „horúco“. No večer, keď som sa chcela začať trápiť nad dejepisom (malo sa vo veľkom skúšať), mi zrazu prišla SMS, že zajtra pred gympľom o 7.30 h štrajkujeme, a potom 5. a 6. hodinu sa učíme. Ani si neviete predstaviť, aká obrovská radosť ma zaliala (a to nie kvôli odpustenému vyučovaniu, verte mi).

Streda ráno. Zaspala som. Skvelé, môj prvý štrajk, a ja zaspím. Do Kubína som prišla o ôsmej. Okolo fontány sa sústredilo asi 60 ľudí. Spolužiačka mi okamžite strčila petíciu na podpis. Podpísala som. S ironickým úsmevom na perách (navyše trasúca sa od zimy) som čakala, čo sa bude diať. Kto nás bude viesť? Kde pôjdeme? A o čo nám vlastne ide? Naozaj niečo dosiahnuť, alebo len tak zabiť deň? Tieto otázky ma napádali pri pohľade na okolostojacich. Boli tu z SOU, aj nematuranti, aj prváci... Ja, ako rodený pesimista, som už na začiatku vedela, ako to všetko dopadne.

Zrazu sa zdvihli do výšky nejaké transparenty s nápismi „Nie sme pokusné králiky“ alebo „Odvolajte Fronca“ (veľmi ma potešilo, že niektorí si tieto veci pripravili) a pustili sa smerom k obchodnej akadémii v snahe prilákať ďalších. Vyrazili sme si to po prostriedku ulice s výkrikmi „Chceme staré matúry!“ (machrovalo sa po pešej zóne). Najprv sa to všetko zdalo trápne (hlavne keď najviac vykrikovali a transparenty niesli dejepisári zo 4. B, za čo im ale ďakujem, lebo vďaka nim aspoň ten štrajk nepadol na ...).

Obchodná nakoniec sklamala (pridalo sa asi 10 ľudí, aj to druháci). Na Bysterci nám „základkári“ kývali z okien a hotelová zívala prázdnotou. Ofúkaní a skrehnutí vetrom a miernym dažďom sme sa pekne pobrali späť ku gymnáziu. Cestou sa odtrhla tretina ľudí (predsa len bola zima a bary boli otvorené). „Skalní“ sa pobrali na Brezovec „pozrieť zdravoťáčky“, ktoré sme nakoniec ani neuvideli, lebo okná na triedach majú otočené na „koniec sveta“. Ale „základkári“ nám zakývali aj tu. Po ráznom zamietnutí ísť na „stavbár“ sme sa pobrali opäť na námestie. A vzápätí na posledné dve hodiny vyučovania, čo sa mi zdalo vrcholne nenormálne (nemôžem predsa štyri hodiny behať po meste a protestovať, a potom sa poslušne vrátiť späť do lavice). A celkový dojem? Ak nerátam ubolený chrbát, skrehnuté ruky, nohy... bolo to fajn. Fajn už len preto, že si môžem myslieť, že sa aj tu v Kubíne, na Orave dokážeme zjednotiť (aspoň čiastočne) a pokúsiť sa bojovať za dobrú vec. Nie sme úplne stratení.

Ale aj tak - najkrajšie na tom boli tváre starých ľudí, ktorí nám kývali a povzbudzovali nás slovami aj gestami. Bojujte za seba! Bojujte proti nespravodlivosti! Netrpte za chyby iných! (Žeby sme im pripomenuli ich samých, ich vlastnú mladosť, roky, keď niečo podobné nebolo možné?) Škoda len, že „áčkari“ predsa len museli písať znovu. Dúfam, že im to aspoň dobre dopadlo.