Na dva roky za plotom kasární sa tešil málokto z 19-ročných chlapcov, ktorí si chceli naplno užívať slobodu. Keď prišiel deň odchodu, s regrútmi sa lúčila rodina aj kamaráti. Odprevádzanie malo rôzne podoby. Nikdy však nechýbala pálenka a spev.
Ján Karcol, Zázrivá. Na odchod do zeleného mundúru som sa poctivo pripravoval v krčme. Stratu slobody na 730 dní bolo treba poriadne zapiť. Posledný večer som dookola spieval piesne Keď mi prišla karta narukovať a Slovenské mamičky, pekných synov máte. Kamaráti išli so mnou do Kraľovian. Vedel som, čo ma v kasárňach čaká. Mazácka vojna. Bol som taký vyplašený, že keď som prišiel fasovať topánky a vojak sa ma spýtal číslo, tak som mu namiesto veľkosti nohy povedal 730. Tak ma kamaráti poučili, že ak sa ma niekto opýta na číslo, môžem vravieť len počet dní, ktoré mi do civilu ostávajú. Hrozné číslo.
Bohuš Bušo, Oravský Podzámok. Jedného regrúta odprevádzalo vlakom aj sto ľudí. Spievali a pili. Vagóny sa triasli. Lístky nebolo treba, sprievodca nemal nárok sa vo vagónoch ani ukázať. Celú cestu bol zavretý v kabíne rušňovodiča. Veľmi časté boli bitky. Mládenci si vyrovnávali účty. Bili sa tí, ktorí odchádzali, s tými, ktorí ostávali. Vlaky zo stanice museli odchádzať pomaly, aby sa nikomu nič nestalo. V Kraľovanoch dievčatá plakali, chlapi nadávali. Stanica bola plná osžákov, no aj oni všetko sledovali z bezpečnej vzdialenosti. Nemali odvahu postaviť sa proti tristo mladým chlapom na peróne.
Rajmund Bradík, starosta Jasenovej. Chlapci sa lúčili na regrútskej zábave. A to boli echt zábavy. Pomútené hlavy zo zamúteného vína. Ešte pred odchodom na vojnu museli regrúti absolvovať odvod. Vždy išiel s nimi predseda miestneho národného výboru. Potom ich sprevádzal aj ku vlaku, ktorým išli na vojnu. Nesmela pritom chýbať harmonika. Nie raz ju potom domov vliekol šmykom. Ale boli to podarené akcie, ktoré dnes už nezažijete.
Rudolf Brisuda, Oravská Lesná. Na odvod nás doviezli autobusom do Kňažej do krčmy s názvom Pokušiteľ. Samozrejme sme patrične oslávili, že sme chlapi. Ešte pred odchodom na vojnu sme sa stretávali bežne v krčme so staršími kamarátmi, ktorí dva roky v zelenom už mali za sebou. Strašili nás, že ako mladí, ktorých volajú holuby, budeme musieť robiť rajóny a slúžiť mazákom, teda tým, ktorí už majú rok vojny odkrútený. Ale tešil som sa. Vtedy sa hovorilo, kto nebol na vojne, nie je chlap. Neskôr sa to zvrtlo a hrdinom bol ten, kto dostal modrú knižku.
Zdenka Škvarková, Dolný Kubín. Nemala som frajera, ktorého by som na vojnu odprevádzala, ale s kamarátmi som išla z Leštín až do Kraľovian. S harmonikou a fľaškou cesta rýchlo ubehla. Manžel vravel, že keď na vojnu išiel, cestoval s budúcim vojakom, poľovníkom, ktorý mal výborné klobásy z diviny. Spolu s oravskou slivovicou vraj chutili výborne.
Emília Kuhejdová, Zákamenné. U nás bol taký zvyk, že najlepší priatelia išli s regrútom až do mesta, kde mal ostať u armády. Aj ja som sa spolu s celou 15-člennou partiou stretla v krčme a odtiaľ sme vyrazili na cestu do Písku. Celou cestou sme spievali, pili. Pri bráne sme sa rozlúčili. Frajerovi som visela na krku a revala ako neviem čo. Išla som mu aj na prísahu. Nakoniec sme sa po vojne zobrali. Máme päť detí, v novembri oslávime 30. výročie sobáša a stále ho ľúbim.
