Štvrtok, 17. jún, 2021 | Meniny má AdolfKrížovkyKrížovky

Chudoba cti netratí

Na medzinárodnú konferenciu rusistov do Minska cestovala s dvadsaťkilogramovým kufrom, plným učebníc ruského jazyka.

Kúpila ich za zostatkovú cenu na jednej nemenovanej oravskej strednej škole, kde sa momentálne nevyučuje ruský jazyk a - rozdala! Kupovala vlastné učebnice, ktoré prednedávnom sama zostavila a vydala. Nižňanka, univerzitná profesorka Doc. PhDr. Eva Kollárová PhD., pôsobiaca na katedre rusistiky Fakulty humanitných vied Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Ako môže Nerus vydať učebnicu ruštiny? A, vlastne, prečo je o ňu záujem priamo v rusky hovoriacich štátoch, ale napr. i v Čine, USA, Čechách, Maďarsku..? Viete pochopiť, žeby učebnicu slovenčiny vydal Neslovák?.. Ale nie to je hlavná téma debaty v príjemnom prostredí rodiny Kollárovcov, z ktorého dýcha história, podfarbená atmosférou vecí a chutí vecí z Bieloruska, zatracovanej krajiny, „krajiny s ohrozenou demokraciou“, z ktorej sa Eva Kollárová vrátila pred dvomi týždňami.

Rusistka s národnou hrdosťou
Je hrdá národovkyňa, kritizujúca všetko a všetkých, čo bez vlastného poznatku a úsudku ospevujú všetko prozápadné len preto, lebo je to momentálne „v kurze“. Prostredníctvom príspevkov v kultúrnych časopisoch, ale aj našich novinách, nezriedka glosuje plytké hodnoty v kultúre i v človeku samotnom, a naopak, upozorňuje Slovensko i okolie, v ktorom žije, na slušnosť vo vzťahoch ľudí, v ich tvorbe, či obyčajnom ľudskom správaní. A práve cez päť dní prežitých v Bielorusku, krajine, s proklamovanou ohrozovanou demokraciou, chce na vlastných skúsenostiach prezentovať, ako si tu ľudia vážia národné hodnoty. Pochopiteľne, že sme sa rozprávali aj o spomínanej úrovni demokracie a Eva Kollárová o tom zistila svoje. Hodnotiť politickú situáciu za necelý týždeň, prežitý na konferencii, v hoteli a pri potulkách mestom by bolo podľa nej príliš odvážne a aj nezodpovedné. Ale svoju predstavu o Bielorusku cez päť dní v Minsku si doviezla domov – s množstvom kníh a pobyt pripomínajúcich vecí a vecičiek....

Skryť Vypnúť reklamu

Konferencia
„V Štátnej minskej lingvistickej univerzite, kde sa konala trojdňová konferencia rusistov na tému Národno-kultúrny komponent v texte a jazyku, bola sústredená vari celá minská lingvokulturologická inteligencia. Tá si tu pozvala tiež zástupcov z 23 krajín sveta – Talianska, Nemecka, Česka, Poľska, ale i bývalých štátov Sovietskeho zväzu – Litvy, Estónska, Lotyšska, Moldavska, Kazachstanu, Kirgizska...Téma sa ma bytostne dotýka, bola mi akoby úplne šitá na mieru, pretože presne tak je orientovaná aj moja učebnica. Predstavila som ju tam, mala som dvojhodinovú tvorivú dielňu. Na mnohých školách a katedrách v Bielorusku učia ruský jazyk podľa našej učebnice. Považujem to za veľkú česť. Prišla som tu teda prostredníctvom tejto knihy medzi svojich známych, hoci som v Minsku ani Bielorusku nikdy predtým nebola. Prekvapila ma vysoká odbornosť konferencie, neobyčajne precízna organizácia a disciplinovaná poslucháčska účasť. Obyčajne na veľkých konferenciách to nebýva zvykom - keď odznejú plenárne referáty prestížnych mien ľudia sa rozídu a debatujú v kuloároch. Táto konferencia bola plná záujmu od začiatku do konca. Obdivujem kolegov v Bielorusku, ktorí dokázali, za finančnej pomoci tamojšieho ministerstva školstva, zorganizovať také odborné fóru, s takými prestížnymi menami z Európy.

Skryť Vypnúť reklamu

U nás?
U nás sa veľmi ťažko spolupracuje s ministerstvom školstva pri organizovaní podobných konferencií. Na nič niet peňazí. Bielorusko-chudobná kritizovaná republika na vzdelanie peniaze má, financuje vydania kníh, má na pobyty pre cudzincov, ktorí v oblasti vzdelávania do krajiny niečo hodnotné doniesli. Som hlboko presvedčená, že starostlivosť o vzdelanie a kultúru je v tejto ekonomicky biednejšej republike väčšia ako na Slovensku.

Minsk
V čom je Minsk iný ako ďalšie európske mestá, ktoré som navštívila? Zdalo sa mi napríklad veľmi zvláštne, že Bielorusi bezproblémovo prijímajú dvojjazyčnosť. Diplomy, vysvedčenia, všetky úradné dokumenty sú vydávané v ruštine i bieloruštine. Dvojjazyčnosť si národ, zložený zo sto národností, zvolil referendom v roku 1996. Pritom vo svete sa všeobecne hovorí o ruskom nátlaku. Ukázalo sa, že v tomto prípade nemôže ísť o nátlak – 90 percent Bielorusov rozpráva doma po rusky, ale svoju bieloruštinu si zachovali - pokladajú ju za svoju rodnú reč a chcú, aby bola aj štátnym jazykom. Je ich 10 miliónov, Minsk má 2 milióny obyvateľov s takmer tisícročnou históriou. Po roku 1944 mal 50 tisíc obyvateľov, bol na 80% zničeným mestom, takže všetko sú vlastne nové štvrte. Nemôžem povedať, žeby som bola jeho architektúrou zvlášť očarená, ale môj vkus nijako neurážali stupídne cudzie reklamy, ktorých tu jednoducho niet. Zaujala ma čistota, poriadok, aj nočný Minsk. Ten je krásne osvietený, architektonické budovy boli vysvietené originálne. Bývala som vo vari najprestížnejšom, neviem koľkohviezdičkovom hoteli Belarus (v ktorom boli ubytovaní takmer samí Američania) na 17. poschodí, takže som sa z okna dívala na dve pamiatky: na pravoslávnu Máriu Magdalénu a Ostrov sĺz. Tak si nazvali pamätník žiaľu nad obeťami afgánskej vojny.

Skryť Vypnúť reklamu

Žiadny kult psov
Ostrov ma doslova dojal. V jedno ráno som si urobila malý sociologický experiment a do začatia konferencie som sa vybrala na prechádzku po ňom. Videla som to, čo je už u nás prakticky minulosťou – napočítala som približne 60 starorodičovsko-vnúčikovských párov. Starí rodičia s vnúčatami sa prechádzali, posedávali na lavičkách a rozprávali sa. Ja som chodila okolo a nevdojak počúvala. Bolo to nádherné, počúvať rozhovory generácií. Žiadny kult psov. Áno, aj u nás chodia starí rodičia s deťmi lyžovať, kúpať sa... Ale aby im venovali čas na to, čo je v živote rodiny dôležité, teda na to krásne rozprávanie sa s deťmi, odhaľovanie tajností starého otca svojmu vnúčikovi a pod., to som posledné roky tu na Slovensku nevidela. Fenomén rozprávania sa rodičov a starých rodičov s deťmi mizne. Už to nevedia ani jedni, ani druhí. A to sa mi zvlášť žiada poznamenať. To krásne tiché prostredie, krásny jarný deň a spomínané vzťahy generácií, bol v Minsku, okrem spomínanej čistoty a poriadku, jeden z mojich najsilnejších dojmov.

Slovo o sochárskej pamäti
Pamätníky národným poetom sú v Minsku naozaj monumentálne, v duchu doby svojho vzniku, práve tak ako socha Lenina pred vládnou, umne konštruovanou budovou. Páčil sa mi Gorkij v Centrálnom detskom parku, ktorý bol otvorený v roku 1960, ale existuje ako miesto oddychu viac ako dvesto rokov. Už vtedy hlásal jeden z jeho stĺpov: po práci – oddych. Stále aktuálne heslo – vytráca sa však – na našu škodu. Sochy v Minsku si ma získali, napríklad pôvabný Bernini: Chlapček hrajúci sa s labuťou je jedna z najkrajších.

O jednej populárnej výzve
Veľmi dobre mi padlo, že som tu nevidela stopy po prehnanej amerikanizácii, žiadne americké reklamy, jeden Mc Donald vari na celý Minsk a inak veľa rýchlych stánkov domáceho občerstvenia. Vláda tam hlása heslo: vyrábaj a predávaj svoje i kupuj svoje. Kupujte aj predávajte naše tovary. Musíme byť sebestační, ponúkajme to, čo vieme vyrobiť, a čo by sa nám malo páčiť, lebo to robíme pre seba.
Veľmi krásne obchody s vlastnou bielizňou v ničom nezaostávali napr. za slávou francúzskych módnych obchodov. Videla som veľmi elegantnú bieloruskú módu a moje kolegyne, ktoré prednášali so mnou, ma očarili nielen odbornou fundovanosťou svojich referátov, ale i eleganciou, ktorá je vždy súputníkom veľkých konferencií. Dokázať sa obliekať tak, ako sa obliekajú kolegyne z Minska za menej ako polovičný plat slovenskej profesúry, to už je isté tajomstvo. Keď som si dovolila minskej kolegyne profesorky spýtať na tajomstvo nielen jej bohatej knižnice, v ktorej je všetko nové, čo v Európe v rusistike vyšlo, ale aj na tajomstvo jej elegantného šatníka, s úsmevom mi povedala: „To je naše hrdé tajomstvo a naša chytrosť. Máme i hlavu, i ruky. Chudoba cti netratí.“
Toto sa mi žiadalo povedať: naozaj, chudoba cti netratí. Uvedomujú si svoje položenie, a pritom sú štedrí, darujú a nečakajú protihodnotu.

Prezident
To je fenomén, o ktorom sa v Európe hovorí. Je zatracovaný, aj obdivovaný. Z reportáží v slovenských médiách mi nie je zvlášť sympatický. Inteligencia, či obyčajní ľudia ho volajú baťko, hoci má iba niečo nad štyridsať. Obe strany – aj tí za, aj tí proti hovoria, že si v ostatných dvoch rokoch veľmi kultivoval jazyk a vidno to na jeho prejavoch, obom stranám je nesmierne sympatický tým, že nemá kontá v švajčiarskych bankách, že propaguje vlastné tovary, je za dvojjazyčnosť. Ako dôkaz dvoch pohľadov Minskčanov na baťka uvediem vlastnú skúsenosť – dva názory dvoch taxikárov, ktorí ma vozili na prednášky. Jeden, ktorý si za dopravu vypýtal 3,5 tisíca bieloruských rubľov, teda 10 dolárov, mi povedal, že prezident je pašák, lebo ide tvrdo proti korupcii a keď niekto dá 50 dolárov ako úplatok, niekoľko rokov si za to posedí vo väzení. Vraj je to tak správne, lebo proti podliakom, aj v taxikárskej branži, treba tvrdo bojovať. Druhý taxikár, ktorý si za tú istú službu vypýtal 6 000 rubľov, sa veľmi žaloval na svoje položenie, a keď sa dozvedel, že som zo Slovenska, hovorí: „Máme tu mnoho nezamestnaných a žobrákov, ale prezident ich vyviezol za mesto, aby ste ich vy nevideli. Žijeme tu strašne biedne, takmer hladujeme.“ Ja spolu s Rúfusom musím v tomto prípade povedať, že pravda je rozprávková víla, ktorá nám večne uniká. Nenadarmo som však uviedla aj charaktery tých dvoch, rovnako biednych, taxikárov... Ešte názor profesúry na prezidenta: Jedni hovoria baťko je ten správny typ vodcu pre súčasné Bielorusko, druhí zas: možno, že baťko je tu s nami (rozumej cez nastrčené ploštice). Viem, čo o súčasnom Bielorusku a úrovni demokracie v ňom hovoria svetové i slovenské médiá. Päť dní je málo na závery o politike a demokracii krajiny. Je však dosť na poznanie hrdosti chudobných, vzdelaných a prajných. Naozaj, chudoba cti netratí.
A to sa mi žiadalo povedať verejne: čím chudobnejší človek, národ, tým väčšie srdce, bohatšia kultúra, väčšia hrdosť na to svoje vlastné, aj národné... A naopak – čím bohatší človek, aj národ, tým silnejšie hradby na ochranu svojho majetku a života, tým väčšia spupnosť, separácia mysle, srdca. Bohatstvo nás uväzňuje. Možno zážitky z piatich dní prežitých v zatracovanom bieloruskom Minsku poslúžia k úvahám na tému skutočné hodnoty života.“

A propos:
A prečo ruština zo Slovenska?
Učebnica ruského jazyka Evy Kollárovej je podľa jej slov „takmer ako keby som ju písala pre Bielorusov. Oni totiž ruský jazyk, a teda aj jeho gramatiku ovládajú veľmi dobre. V mojej učebnici je gramatiky málo. Je bohatá na nadstavbu, a práve to chýba „domácim“ učebniciam ruského jazyka. Nadstavbu, kultúru sa ja snažím priniesť v mojej učebnici paralelne s jazykom. Jazyk cez kultúru, kultúru cez jazyk. Učebnice ruského jazyka u Bielorusov sú na oveľa nižšej polygrafickej úrovni, neinformujú o umeleckej kultúre - maliarstve, hudbe, fotografii, filme..., ako to robí naša učebnica, možno práve preto sa im tak páčila a páči. Moja prednáška i dvojhodinová tvorivá dielňa hovorila o tom, čo znamená umelecká kultúra ako dôležitý fenomén v cudzojazyčnom vzdelávaní. Na tejto učebnici som to mohla prakticky ukázať. O učebnice, ktoré som tam priniesla, bol samozrejme veľký záujem. Kolegyne si ich rozdelili po katedrách a oficiálnych pedagogických inštitúciách. Ďalšiu zásielku našich učebníc poslalo práve v tieto dni bieloruské vyslanectvo v Bratislave.


Kde všade ju poznajú? Univerzitná profesorka Eva Kollárová, podobne ako v Minsku na spomínanej konferencii, svoju učebnicu ruštiny sama predstavila v Pekingu, z USA v mestách Bryn-Mawr (kde žil Koloman Sokol) i Washington, v Srbsku v Belehrade, v poľskom Krakove a Varšave, z Maďarska v Budapešti, Gyore, Pecsi, v Prahe a Brne, v Moskve. Odniesli si ju Litovci, Lotyši, Estónci a pripravili o nej seminár. O učebnici sú spracované mnohé diplomové práce a tri práce dizertačné. To určite jej autorku teší.

A ešte jedna zaujímavosť, ktorá vskutku stojí za obdiv. Profesorka Eva Kollárová je šéfredaktorkou medzinárodného časopisu Ruský jazyk v centre Európy. Jeho prvé číslo vyšlo už v roku 1999, pripravila ho pre 600 účastníkov svetového kongresu rusistov zo 43 krajín sveta. Časopis má medzinárodnú redakčnú radu – sú v nej zástupcovia z Rakúska, Čiech, Poľska, Maďarska a Ruska.– vychádza raz alebo dvakrát do roka, ako ho jeho autorka – rusistka, ale predovšetkým Slovenka, usilujúca sa o dialóg kultúr - ako cestu k porozumeniu národov, Eva Kollárová, stíha vydať.

Inzercia - Tlačové správy

  1. Rady nad zlato: Naučte sa pripraviť dezerty ako z cukrárne
  2. Blíži sa leto a s ním aj zvýšené utrácanie peňazí našimi deťmi
  3. Crème de la crème po slovensky
  4. Je lepšie zobrať si rozkladateľný obal alebo vytriediť plastový?
  5. Dream job pre programátorov: Silicon Valley na Slovensku
  6. Po Slovensku na motorke
  7. Jablone prinesú ovocie v podobe komfortného bývania
  8. Stačí mi elektromobil? Pozreli sme sa, ako je to s dojazdom
  9. Viete, čo jete, keď si kupujete pečivo dopečené v predajni?
  10. Desať hotelov v destináciách, ktoré sú toto leto favoritmi
  1. Driverama má strategické partnerstvo s nemeckým Stop + Go
  2. Správna strava po tréningu: Siahnite po 100 % smoothie a šťavách
  3. Zázračná škola so zelenou strechou
  4. Čučoriedky - dokážu ochrániť váš zrak?
  5. Crème de la crème po slovensky
  6. Rady nad zlato: Naučte sa pripraviť dezerty ako z cukrárne
  7. Je lepšie zobrať si rozkladateľný obal alebo vytriediť plastový?
  8. Blíži sa leto a s ním aj zvýšené utrácanie peňazí našimi deťmi
  9. 100% ovocné šťavy pod lupou – Prečo sa ich oplatí konzumovať?
  10. Dream job pre programátorov: Silicon Valley na Slovensku
  1. Viete, čo jete, keď si kupujete pečivo dopečené v predajni? 27 069
  2. Desať hotelov v destináciách, ktoré sú toto leto favoritmi 13 619
  3. Stačí mi elektromobil? Pozreli sme sa, ako je to s dojazdom 11 592
  4. Málokto im verí. Prekvapia Slováci na futbalovom EURO 2020? 11 575
  5. Sme vodná veľmoc a napriek tomu vody dovážame 8 862
  6. Ako sa z nenásytných Bödörovcov stal symbol oligarchie 6 719
  7. Je lepšie zobrať si rozkladateľný obal alebo vytriediť plastový? 6 233
  8. Po Slovensku na motorke 5 753
  9. Developer Slnečníc postaví bývanie pri lese. S bazénom aj fitkom 5 238
  10. P. Lednický: Koronavírus tu už zostane, musíme si na to zvyknúť 5 039
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy z SME | MY Orava - aktuálne správy

Diskusiu sledujte naživo vo štvrtok o 14. hodine.


15. jún
Nádoby na bioodpad rozmiestnili na sídlisku.

Samosprávam pribudla ďalšia povinnosť pri nakladaní s odpadom.


6 h

Životná púť voňavej hviezdy, kávy Emília, začala v roku 1935 v talianskom prístavnom meste Terst, keď kávičkárski gurmáni v laboratóriách namiešali kávovú zmes z vyše 6 rôznych káv druhu Arabica.


16. jún
Ihrisko v Hruštíne.

Zákamenné predviedlo po prestávke skvelý obrat. Režíroval ho jeden hráč.


4 h

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

Medvede sa v minulosti v našom regióne nevyskytovali.


16. jún

Ľudia nemajú šancu na voľný prístup k vodnej ploche.


12 h

K príčine smrti sa vyjadria, až keď budú k dispozícii laboratórne výsledky. Predbežne to s očkovaním nesúvislo.


15. jún

Nečakaná správa o skone Júliusa Kohúta zasiahla mnohých.


4 h

Už ste čítali?