Jeho ostatnú knihu Hmla na našej trpezlivosti (L.C.A. Levice 2004) som si prečítal s veľkým záujmom, pretože autor mi o nej napísal, že je akýmsi jeho životným odkazom. Je typickou „johanidesovkou“ – intelektuálna, plná zúfalo hľadajúceho nepokoja, vybrujúceho deja a výstižných metafor.
Fabulácia, ktorú používa, je priam nenapodobiteľná. Sú to záblesky príbehov, ktoré sa mu často zmestia na jeden a pol riadka a pritom zanechajú v čitateľovi silný dojem. Hlavná dejová línia vďaka početným odbočkám sa stáva „chlpatou“. Prirovnal by som ju k pohľadu do mraveniska: individuálne činnosti pozorovateľovi pripadajú chaotické, len celkový pohľad mu dáva obraz akéhosi nepoznateľného zmyslu a poriadku.
Johanidesove knihy sa nečítajú ľahko. Miestami si ich treba oddrieť. Keď sa vás niekto opýta, o čom boli, zhrniete to do štyroch viet. No keď do jeho kníh vniknete, zážitok z ich čítania je obrovský. Asi ako zo spomínaného mraveniska: zmyslami vnímateľný chaos dáva tušiť neznámy poriadok a podstatu našej existencie. A o tom je Johanides.