Pobaltské krajiny nepatria medzi obľúbené destinácie Slovákov. Studené Baltské more sa s vyhriatym Jadranom alebo slnečným Španielskom či Krétou nedá porovnávať. No krajiny na severovýchod od našich hraníc Litva, Lotyšsko a Estónsko majú turistom čo ponúknuť. Tvrdí to aj 37-ročný Dolnokubínčan Róbert Hucko. Vo voľnom čase sa venuje fotografovaniu. Cestoval tam.
Prvou zastávkou na jeho tripe po Pobaltí bola Hora krížov v litovskom Križiu kalnas. Po zdolaní tisíc kilometrov sa dostal ku mestečku Šiauliai, pri ktorom sa pútnické miesto nachádza.
Veľkosťou vás prekvapí
Hora krížov ponúka mnoho prekvapení. Prvým je veľkosť. Ak očakávate vysoký kopec či vrch, ostanete sklamaní. „Hora je v skutočnosti malý pahorok s rozlohou približne stokrát sto metrov,“ hovorí Robert Hucko. Napriek malej rozlohe zohráva v histórii Litvy dôležitú úlohu.
Podľa archeologických nálezov zo začiatku 90. rokov stál v blízkosti dnešného pahorku v 14. storočí hrad rytierov. Prvé kríže boli na mieste vztýčené na pamiatku obetí poľského novembrového povstania z roku 1831, ktoré tam pochovali.
Ľudia začali na horu nosiť kríže až oveľa neskôr. Po obsadení Litvy Rusmi sa stala symbolom odporu voči ruským komunistom. Moskva si dobre uvedomovala význam tisícov krížov, preto sa ich niekoľkokrát snažila zničiť.
Rusi sa ju snažili zničiť
„Keď som tam bol, strhla sa búrka. Podarilo sa mi schovať v chatrči na náradie, v ktorej boli piati pracovníci. Starajú sa o horu a kríže na nej. Traja boli úplne opití, ale s dvomi sa dalo dobre porozprávať.“
Robert sa od nich dozvedel, že po každom zničení buldozérmi ľudia po nociach nosili ďalšie a ďalšie kríže, aby dokázali nenávidenému režimu svoju odvahu a nezlomnosť. „Tak, ako je pre Československo symbolom boja proti okupácii upálenie Jána Palacha, pre Litovcov je to Križiu kalnas.“
Po perestrojke v roku 1987, keď sa politické pomery uvoľnili, sa Sovietsky zväz vzdal snahy zničiť toto miesto. V tom čase sa na hore nachádzali už tisíce symbolov kresťanstva. Počty pútnikov postupne narastali. Posvätné miesto neobišiel ani pápež Ján Pavol II. Z tohto miesta celebroval omšu, na ktorej bolo zhruba stotisíc veriacich. Pápež na mieste zanechal litovskému národu veľkú drevenú sochu Krista.
„Vzdal im poklonu za to, s akou hrdosťou a odhodlaním, bez násilia, pokorili tak veľkého protivníka, akým komunistický režim bol. Povedal, že to je ukážka nezlomnej viery človeka. Keď chce niečo dosiahnuť, dokáže pokoriť všetko.“
Energia hory
Horu krížov každý rok navštívia tisíce pútnikov z celého sveta. Svedčia o tom nápisy na krížoch v rôznych jazykoch. Každý má svoj vlastný príbeh. Prezrádzajú, prečo ich tam ľudia nosia. Niektorí si pripomínajú svojich príbuzných, priateľov. Mnohí toto miesto navštevujú preto, lebo chcú poďakovať za uzdravenie či pomoc v núdzi. Iní naopak prosia o milosť, vyliečenie či pomoc.
Robert Hucko sa na horu dostal po 16 hodinách jazdy veľmi vyčerpaný. „Keď som vošiel medzi kríže, únava sa okamžite stratila. Úplne som ožil. Miesto má nesmiernu moc. Nie som veriaci, ale atmosféra, ktorá tam panuje, ma úplne pohltila. Núti človeka zastaviť sa, premýšľať, prehodnotiť svoj život, hodnoty.“
Pracovníci tvrdili, že sú tam približne tri milióny krížov. Mnohé z krížov sú umelecké skvosty. Jedinou úlohou pracovníkov je starať sa o ne. Väčšina je z dreva. Mnohé spráchniveli, spadli. Nepália ich a ani neodnášajú. Ak sa nedajú opraviť, uložia ich na veľké kopy. „Jedna mi siahala po plecia.“ Okrem krížov tam sú tisícky ružencov, modlitebných knižiek a svätých obrázkov. Poukladané sú tak, ako ich zanechali pútnici.
Litovčania už nemusia bojovať s nepriateľom, preto miesto začali pretavovať na komerčnú atrakciu. Vstup je samozrejme bezplatný, no priľahlé parkovisko obklopujú obchody s predajom krížov rôznych veľkostí a tvarov pre tých, ktorí si ten svoj nepriniesli z domu.
Robert Hucko priniesol ruženec, ktorý mu ostal po mame. Aj ten má svoje posolstvo.
