Hovorí sa o vysychaní stromov a ich postupnom odumieraní. Tento stav však spôsobil človek svojím hospodárením a striktným udávaním toho, ako má les vyzerať. Máme sa však báť o všetky naše lesy?
Okrem bežných hospodárskych lesoch sú v okrese Námestovo aj 2 pralesy. Jedinečné a v rámci celej krajiny neopakovateľné. Sú to miesta, na ktorých sme sa rozhodli nezasahovať. Pozeráme sa len na to, ako tieto kúty formuje sama príroda. Nediktujeme tu, ako má les vyzerať, čo tu má rásť a v akom množstve, čo tu bude žiť a prežívať.V priebehu rokov sa tu môžu udiať akékoľvek zmeny. My sme sa rozhodli s nimi súhlasiť.
Lesy fungujú na svete 350 miliónov rokov. Moderné lesníctvo je tu približne 300 rokov. Tvrdiť, že vieme, ako les funguje, je preto veľmi odvážne. O prales sa v žiadnom prípade nemusíme báť. Existoval pred nami a bude tu aj naďalej. Prales nikdy nemôže zaniknúť. Nezničí ho ani lykožrút, huba či vietor.
Nie sme zvyknutí vidieť pri hospodárení suchý strom. Do prírodného lesa však patrí. Všetko živé raz umrie. Lesy, v ktorých človek nezasahuje nie sú výnimkou. Keď prales uschne, neznamená to, že les skončil. Dočasne len zmenil svoj vzhľad, ale samotný les vždy ostáva. Musí to spraviť. Je to skrátka nevyhnutný krok. Kvôli pôde, kvôli novej generácii lesa, kvôli sebe samému. Za posledné tisícročia to nikdy inak neurobil. Iné spôsoby jednoducho nepozná. Nedokáže byť stále zelený len preto, že nám to tak vyhovuje.
Faktom je, že takýchto zátiší nemáme na Orave a Slovensku mnoho. Babia hora a Pilsko sú len malé fliačky v krajine. Na 99 percentách lesov Oravy človek bežne hospodári. Vo svete je dnes bežným trendom takéto plochy rozširovať. Ľudí dnes nezaujímajú holiny po ťažbe. Chcú vidieť skutočnú ochranu prírodných zákonitostí, jednoducho nefalšovanú divú prírodu.
Áno, o lesy sa treba báť. Musíme mať obavy o naše pralesy. Strach z toho, že človek sa začne až príliš starať. Nemôžeme dovoliť niektorým ľuďom narušovať ich ťažkými mechanizmami, lesnými cestami, motorkami a kadejakými zásahmi. Nechajme si nejaké skutočné miesta divočiny, kde sa nebudeme hrať na „pánov tvorstva.“ Možno nás práve takéto lesy konečne naučia pokory.

Autor: Michal Kozoň, CHKO Horná Orava