Olympijské hry bývajú raz za štyri roky. Je to veľká udalosť nielen pre športovcov, ale i fanúšikov. Atmosféru tohtoročných letných v Rio de Janeiro mal možnosť osobne zažiť Martin Stanovský z Dolného Kubína, ktorý je členom Výkonného výboru Slovenského zväzu kanoistiky na divokej vode a trénerom synov Martina a Jakuba. Práve vodnoslalomári urobili Slovensku najväčšiu radosť. Bratranci Škantárovci získali zlatú medailu v C2 a Matej Beňuš zas v C1 striebro. Obe jazdy videl naživo aj 44-ročný Oravčan, ktorý sa vodnému slalomu venuje odmalička.
Bolo na každom kúsku v meste cítiť, že sa tam koná olympiáda?
Len v centre a na športoviskách. Mimo mali ľudia svoje starosti, aby prežili. V okrajových častiach pripomínali olympiádu len vojaci a vojenská technika.
Okolie vodnoslalomárskeho areálu. (zdroj: Archív MS)Bývali ste priamo v olympijskej dedine?
Nie. Boli sme ubytovaní v hoteli v centre mesta, blízko pláže Copacabana.
Nebáli ste sa vírusu zika?
O víruse sa veľa píše, ale ja osobne som nevidel ani jedného komára. Je to určite aj tým, že v Brazílii je momentálne zimné obdobie. Stmieva sa o 16.30 h a denná teplota je tam 25 stupňov.
Ondrej Kružel pred debutom na olympiáde: Nohy sa mi dosť triasli Čítajte Patril vodnoslalomársky areál medzi tie krajšie?
Areál je moderný, umožňuje variabilné usporiadanie prekážok. V budúcnosti sa teda môže meniť obtiažnosť trate. Susedí so športoviskami na horské bicykle a bikros. Nachádzal sa približne jednu hodinu od centra mesta. Okolie areálu je pre našinca deprimujúce, ale prejdete 10 m za plot a je tam iný moderný svet. Predmestie Ria de Janeira je jedna veľká nekonečná osada. Niečo podobné ako na východe Slovenska.
Areál strážili vojaci v plnej zbroji aj ťažkou vojenskou technikou. Ozbrojenci boli na každých 100 metroch. Domáci obyvatelia z periférii asi nemali ani šancu dostať sa bližšie ku športoviskám.
Veľkú radosť Slovensku urobili už tradične vodnoslalomári. Ako ste prežívali ich jazdy na tribúne?
Pri každej som povzbudzoval, ako mi hlasivky stačili. Vo finále najviac. Veď sami športovci povedali, že nás bolo riadne počuť a keď získali medaily, radosť bola neopísateľná.
Poznáte sa so zlatými bratrancami Petrom a Ladislavom Škantárovcami osobne?
Chalanov poznám odmalička. Takisto i rodičov. Stretávali sme sa na pretekoch od ich začiatkov. Pochádzajú z malého mesta Spišská Stará Ves na Pieninách. Trénovali na rieke Dunajec a cestovali za divokou vodou do Liptovského Mikuláša. Toto máme spoločné, lebo ani my nemáme na Orave kanál s divokou vodou a musíme veľa cestovať za kvalitnými tréningami na divokej vode.
Aj tieto ťažké podmienky ich vytrénovali, aby boli úspešní. Sú to normálni, slušní a skromní chalani. Zlatú medailu si určite zaslúžia. Veľkú zásluhu na ich výsledkoch majú rodičia. Otcovia ich vozili na tréningy a preteky, kupovali im lode, oblečenie, zabezpečovali ich prípravu. Bez toho by nebolo žiadnych medailistov.
Medaily tesne ušli Janke Dukátovej (4. miesto) a Jakubovi Grigarovi (5. miesto). Čo podľa vás rozhodlo?
Kajak je veľmi ťažký, je tam veľká konkurencia. Výsledok bol tesný, ale u obidvoch ich od medaily delila len malá chyba na konci trate, kde nemali optimálny nájazd do poslednej protivodnej brány a následne stratili desatiny sekundy. Tie potom chýbali na medailu.
Martin Stanovský s Jankou Dukátovou. (zdroj: Archív MS)Viete si o štyri roky na olympiáde v Tokiu predstaviť, že budete fandiť synom alebo deťom brata Miroslava?
Každý tréner, otec si vie predstaviť túto úlohu. Je to však ešte veľmi ďaleko. Za štyri roky sa dá urobiť veľa, ale aj veľa stratiť. Určite sa budem snažiť vytvoriť čo najlepšie podmienky, aby sme dosiahli spoločne svoje sny.
Slovensko má veľa špičkových vodnoslalomárov, no v každej disciplíne môže na olympiáde štartovať iba jeden. Ako to vnímate?
Táto skutočnosť náš šport veľmi obmedzuje. Veď len zo Slovenska máme v každej kategórii dosť športovcov, ktorí by určite zamiešali poradím. Rovnaké problémy majú krajiny ako Francúzsko, Nemecko a Česko. Preto sa dnes čoraz častejšie stretávame s trendom, že pretekári prestupujú do rozvojových krajín Afriky i Ázie, aby mohli štartovať na olympijských hrách.
Na tejto olympiáde bolo už vidieť veľký rozvoj tohto športu vo svete. Medaily nešli len do Európy, ale aj do Ázie (Japonsko), Austrálie i Nového Zélandu. V celom svete nastal veľký rozmach stavby kanálov. Len na Slovensku to nejako stagnuje, hoci nosíme medaily už 20 rokov. Nemusia to byť veľké areály. Stačia jednoduché tréningové kanály na výchovu mládeže a juniorov. Taký stojí približne 200-tisíc eur.
Mali ste možnosť vidieť v akcii aj iných našich športovcov?
Keďe som veľa času strávil v zápchach na ceste, nevidel som iné športy. Strelci mali svoje súťaže v ten istý deň ako slalomári. Bol som na tenise, ale zápas zrušili pre zlé počasie.
Stihli ste si aspoň pozrieť Rio de Janeiro?
Navštívil som centrum mesta, pláž Copacabana a sochu Krista. Je to veľké mesto a všade je ďaleko, doprava je prehustená.
Ktoré negatívne veci vás zarazili na dejisku olympiády?
Problém bol v doprave. Veľké vzdialenosti medzi športoviskami a prehustená doprava zaberali veľa času. Na športových halách zas chýbali veľké označenia, aký šport sa tam nachádza. Problém bol aj dohovoriť sa. Väčšina nevie po anglicky, len po portugalsky.
