ZUBROHLAVA. „Tunajšie obyvateľstvo živí sa predajom plátna v rôznych stoliciach nášho kráľovstva,“ tak znie preklad latinského textu v Daňovom súpise z roku 1728. Aj táto informácia dodala Eve Kurjakovej z občianskeho združenia Zubor chuť usporiadať deň venovaný plátenníctvu. Nazvali ho Hauzírka, od slova hauzírovať, čiže cestovať a predávať tovar po domoch.
„Verím, že sa nám podarilo oživiť významnú časť histórie obce, na ktorú sme za posledných sto rokov zabudli.“
Sprvu menej, neskôr viac
„Dľa hodnoverných zpráv začalo sa v Orave kupectvo plátennícke v Zubrohlave,“ píše Ondrej Čurjak v roku 1895 v časopise Vlasť a Svet. „Z výpovedí mnohých uzavierať možno, že keď severné kraje Oravy sa zaľudnatily, horňo-oravci na čas dolnozemských žatví, húfne išli do dolních stolíc na kosbu. Dolňozemské gazdinky, ktoré s pestovaním ľanu a dorábaním plátna sa ešte v ten čas nezaoberaly, objednali si u našich horňozemských rodákov zprvu menej, neskôr viac bieleho plátna, ktoré im títo z roka na rok donášaly, buďto za peniaze alebo za potravné články ako: kašu, slaninu, atď zamieňali.“
V roku 1751 žilo v Zubrohlave 107 rodín, z toho 48 plátenníckych. Plátno rozvážali na 45 koňoch. Eva Kurjaková poukázala na to, že práve plátenníci zo Zubrohlavy zašli až za more. „Spočiatku obchodovali len po Kecskemés v Maďarsku. Ako sa južné kraje postupne oslobodzovali spod tureckej nadvlády, zachádzali čoraz ďalej.
V roku 1789 nachádzame dvoch plátenníkov v okolí dneš-ného Nového Sadu v Srbsku a v juhozápadnom Rumunsku. V roku 1833 Jozef Kubasák opísal cesty troch plátenníkov po Afrike a Palestíne. V roku 1852 žiadal plátenník Ignác Huroš o pas pre seba a spoločníkov do Carihradu.“
Krásne modré polia zmizli
„Keď ma Eva Kurjaková požiadala, aby som zasial ľan, osivo priadneho ľanu som na Slovensku nezohnal,“ povedal predseda miestneho družstva Daniel Hajdučík.
Na políčku neďaleko ihriska preto starou sejačkou zasiali olejný ľan. „Laik to nerozozná, no rozdiel je vo výške a v hustote porastu. Z hektára olejného ľanu možno získať tisíc litrov oleja, z priadneho 470. Krásne modré polia zo Slovenska zmizli, ľan ako olejnina sa pestuje na rozlohe tisíc hektárov. Pamätám si, že posledný osev ľanu v Zubrohlave bol asi pred 53 rokmi, ako desaťročný som pomáhal babke trhať ho.“
Stačilo pätnásť árov
„Najvýznamnejšími pestovateľmi ľanu a výrobcami plátna boli starí Egypťania,“ pokračuje Daniel Hajdučík. „Feničania ho farbili a predávali.“
Nenáročná, a pritom vzácna rastlina sa na Oravu dostala oveľa neskôr. Anton Habov-štiak v diele Plátennícka pieseň a jej finále píše, že hornooravské obce v roku 1619 vyvážali kvalitné hrnce, ovčí syr a plátno. „Ale ako vidíme, vďaka plátenníkom sa ľan z Oravy vrátil do Egypta,“ poznamenáva Hajdučík.
Pätnásť árov ľanu postačilo pre jednu rodinu na odev a iné potreby. „U nás v Zubrohlave sa ľan nemočil, ale rosil. Trvalo to tri až šesť týždňov. Aby semeno nevyšlo nazmar, ľudia ho chodievali lisovať do Rabče.“
Priadny ľan už zrejme patrí do minulosti. Daniel Hajdučík skôr vidí potenciál v pestovaní olejného. „Žiadna rastlina v strednej Európe neobsahuje viac omega-3 mastných kyselín. Ľanové semeno má priaznivý vplyv na zažívací trakt a znižuje cholesterol. Dokáže pomôcť pri liečbe rakoviny prsníka, prostaty a hrubého čreva. Možno sa nám podarí oživiť jeho pestovanie. Liečebné a výživové doplnky z ľanu určite nájdu uplatnenie aj v súčasnosti.“
Milé bledomodré kvietky
Hoci sa priadny ľan na Slovensku nepestuje, Mária Herdeľová si záhradku bez neho nevie predstaviť. Samozrejme, nepestuje ho pre vlákno. „Pred rokmi mi ho dala jedna pani od nás. Zasadila som si ho aj s koreňom. Nič s ním nerobím, sám sa mi vysieva. Ľudia nevedia, čo to je, a keď poviem, že ľan, sú prekvapení. Mám rada bledomodré kvietky, sú milé. Keď svieti slniečko, sú roztvorené. A keď je pod mrakom alebo prší, kvetinky sa stúlia.“
Kytica kvitnúceho ľanu z Máriinej záhradky ozdobila aj tohtoročnú Hauzírku.
Zlatá éra Oravy
Blažej Vronka, majiteľ súkromného múzea v Rabčiciach, pred-stavil náradie na spracovanie ľanu. Úpravu plátna mangľovaním priblížil Richard Janoštín, riaditeľ Múzea oravskej dediny v Zuberci. Čo-to k téme povedal literárny historik Augustín Maťovčík aj rodák Vendelín Ťažandlák.
Vzorník a listiny z bývalej far-biarne v Slanici priniesol na Hauzírku Námestovčan Miroslav Hajdučík. Truhlicu s unikátnym pokladom objavil v roku 2011. Nachádzali sa v nej vzorky plátna a množstvo korešpondencie z rokov 1912 až 1913. Dve tretiny boli v nepoužiteľnom stave, záchrana zvyšného storočného materiálu trvala tisíce hodín.
Andrej Polonec v knihe Oravskí plátenníci uvádza, že slanickú farbiareň Schiffer na parný pohon postavili asi v roku 1890. Bola to vlastne prvá moderná fabrika, ktorá zamestnávala okolo 160 ľudí, zväčša Slaničanov.
„Máme o nej málo informácií a preto má zbierka obrovský bádateľský potenciál,“ povedal Miroslav Hajdučík. „Obsahuje objednávky, faktúry a korešpondenciu z približne dvesto miest z Maďarsko-Uhorska aj Indie. Možno tri listiny sú v slovenčine, zvyšok je v maďarčine a nemčine. Vzorník obsahuje približne šesťsto vzoriek modrotlače vrátane červenej, zelenej či žltej potlače. Udivujú fantáziou a farebnosťou.“
Časť zbierky Námestovčan daroval Oravskému múzeu. „Verím, že nájde uplatnenie vo výstavníctve. Plátenníctvo a modrotlač patrili do zlatej éry Oravy. Na tom, kde sme dnes, majú plátenníci veľkú zásluhu, pretože boli šikovní a doniesli na Oravu veľa umu zo sveta.“
Ťažké časy
Rozširovanie železnice a dovoz bavlny prispeli k úpadku plátenníctva koncom 19. a začiatkom 20. storočia. Rodiny si museli hľadať inú obživu. O ťažkých časoch porozprávala Margita Banasová, vnučka plátenníka Jána Gereka. „Dedo sa narodil v Rabčiciach. V Zub-rohlave si kúpil dom a ako 31-ročný sa oženil. Plátenníčil s bratmi v Rumunsku, kde bol veľkosklad. Keď obchody prestali ísť, manželka sa vybrala za ním. Tri deti nechala doma, najmladšieho syna si zobrala so sebou. Babka bola statočná žena. Plátenníčila a splácala dlhy, porodila ďalšieho syna a v roku 1912 môjho otca Karola. Po piatich rokoch sa vrátila domov. Mnohí sa z ciest po cudzine vracali domov ťažko chorí a rovnaký osud postihol aj deda. Zomrel v roku 1918. Babka spomínala, že väčšinou spávali vonku na vozoch, a keď bola veľká zima, zakladali si ohne, a tak spali, lebo museli strážiť tovar pred zlodejmi. Babka ostala sama s ôsmimi deťmi. Keď bol vydaný zákaz podomového predaja a predávalo sa iba po jarmokoch, zvládala to ťažko, pretože sa musela starať aj o gazdovstvo. Neskôr sa vydala za švagra, ktorý si do manželstva priviedol 10 detí z predchádzajúcich manželstiev. Spolu mali ešte dcéru.“
Ovládali sedem rečí
Polonec píše, že v roku 1832 sa 14 300 domov na hornej Orave zaoberalo výrobou plátna. Ročná výroba činila asi 2,5 milióna metrov. „Keď som sa pýtala starších žien, povedali mi, že všetko sialo ľan,“ hovorí Eva Kurjaková. „Každá rodina siala, spracovávala, tkala alebo dávala tkať. Ak mala mama sedem dcér a každej potrebovala natkať na výbavu 50 metrov plátna, k tomu niečo na vývoz, museli sa usilovať všetci členovia rodiny. Pri práci pomáhali aj deti, na rozdiel odo dneška, kedy sa bojíme dať im dačo robiť.“
Zubrohavčanka považuje za potrebné pripomínať dvestoročnú históriu plátenníctva hlavne mladým. „Je fascinujúce, že naši plátenníci dokázali predávať tovar v celej Európe aj za jej hranicami. Niektorí ovládali aj sedem rečí. Keď si predstavíme, aké vzdialenosti museli prekonávať na vozoch, zaslúžia si náš obdiv. Ľan bol naším zlatom, pretože živil rodiny. A živil ich dobre. Je úžasné, čo dokázali.“
Kolíska synov slávy
„V dnešnej dobe sa všetko opakuje,“ uzatvára rozprávanie plá-tenníkova vnučka Margita Banasová. „Tisíce mladých ľudí odchádzajú do ďalekého sveta. Študujú tam, spoznávajú svet a my si len prajeme, aby svoje vedomosti a skúsenosti využili pre rodnú vlasť, rodnú Oravu, našu mať, lebo to je kolíska dávnych synov slávy.“
