„Hojže, Bože, jak to smutno, keď mladosť sa pominie,“ znejú priliehavé verše Andreja Sládkoviča na stretnutí po 60 rokoch od maturity.
Tak úžasne rýchlo uleteli tie roky, ako sme naposledy stáli na dvore našej Alma mater. Jej úradný názov bol vtedy Jedenásťročná stredná škola v Trstenej. Posledný deň v škole, posledný úder na šínu vo vchode na prízemí pri zborovni, zvuk ktorej nás vyprevádzal do života, ako aj mnohých študentov pred nami. Zhromaždili sme sa na školskom dvore, aby sme sa naposledy odfotili na pamiatku. V strede náš triedny profesor Jozef Jesenský, ktorý bol naším sprievodcom, učiteľom i vychovávateľom počas našej cesty k dospelosti.
Vtedy sme určite mali ten najkrajší pocit, aký len človek môže mať, keď je mladý. Končili tie nádherné roky, nesmelo sme vykročili na neznámu cestu ku skutočnej dospelosti. Svet nám pripadal krásny, vzplanuli sme tou najkrajšou túžbou mladosti v nádeji, že nič nás nemôže zaskočiť, prekvapiť.
Boli sme ešte „nezrelé maliny“ a svet sa len začal pred nami otvárať. So svojím vábením, krásami, istotami, o ktorých vtedy nikto nepochyboval. Lebo len mladosť má na tieto neisté predstavy právo, lebo je len jediná v tom neopakovateľnom kolobehu ľudského života.
Prezerám si naše tablo z tých čias, na ktorom je štyridsaťpäť mladých dievčat a chlapcov, ktorí sa vtedy lúčili so školou, so svojím triednym profesorom, so sebou navzájom.
„Hojže, Bože, jak to bolí, keď sa junač roztratí po tom šírom sveta poli na chlebovej postati, každý pošiel svojou stranou, hnaný žitia nevoľou, v osamelých sa havranov, zmenil kŕdeľ sokolov...“
Nuž rozbehli sme sa po svete, za svojím šťastím, za splnením svojich túžob a snov. Mnohí odišli na štúdiá do veľkých miest, stali sa z nich lekári, inžinieri, vysokoškolskí odborníci. Niektorí sa zamestnali v rôznych profesiách, v zdravotníctve či na rôznych postoch, ktoré im ponúkal život. Zastávali dôležité funkcie v strojárskom či inom priemysle. Podaktorí sa na celý život upísali škole. Začínali na kopaniciach, na Kysuciach či na Orave pod Babou horou, pod Piľskom, alebo inde.
Čas nepostál ani na chvíľu. Mnohé dievčatá sa povydávali, založili si rodiny, stali sa z nich zodpovedné mamičky a z chlapcov zrelí muži a otcovia.
Skutočný život, ten opravdivý, realistický život však priniesol aj prvé sklamania, bolesti. Postupom časov sa menil počet účastníkov pomaturitných stretnutí. Stretávali sme sa každých päť rokov a opäť ten čas, ten neúprosný čas poznačil všetkých. Každé stretnutie bolo krásne, pribúdajúce roky neubrali na tom vzácnom, čo nás spojilo pred rokmi do jedného kolektívu.
Dobro, krása, spolupatričnosť nás spájala aj napriek životným búrkam, radostiam i vráskam na tvári. Napriek smútku, že už nikdy neprivítame tých, s ktorými sme sa kedysi dávno tešili na nádvorí našej školy. Nepodáme si ruky, neopýtame sa, ako sa máš, čo máš nového.
Nostalgické spomienky majú tiež svoje miesto v živote. Patria k nemu ako deň a noc, slnko a vzduch, mladosť i prichádzajúca staroba. Všetko pekné a milé zostalo v pamäti tých, ktorí ešte zostali, ktorým boli Stvoriteľom ešte určené tie smutno-krásne stretnutia po rokoch.
Šesťdesiat rokov uplynulo, ako nás vyprevádzala naša milá škola, naši vyučujúci, do školy života. Striedali sa dni, mesiace, roky, život niekomu priniesol bolesť, smútok i utrpenie. Ale aj veľa šťastia, radosti z úspechov v živote, z detí, z rodiny, ktorá bola oporou v ťažkých chvíľach.
Mnohí naši profesori tiež už spia svoj večný sen. Chcem im poďakovať za všetko v mene tých, ktorí sa môžu dnes tešiť zo života. Chcem poďakovať všetkým dvadsiatim spolužiakom, s ktorými sme kedysi spoločne užívali krásu študentských rokov, tešili sa z mladosti. Odišli, už neprídu.
Život však ide ďalej, vyskytnú sa niekedy aj búrky, krupobitie, ba aj blesky križujú oblohou. Sú však aj dni plné slnka, nádeje, radosti a šťastia. Sú príjemné chvíle, keď sa v tento osemnásty júnový deň stretávame po šesťdesiatich rokoch. Aby sme sa potešili spomienkami na mladé časy “zelených rokov“, keď sme vtedy s nádejou vykročili do života. Aby sme sa navzájom povzbudili, poďakovali Bohu za všetko, ale i za nádej do budúcich dní.
Autor: Ján Vrana
