Článok pokračuje pod video reklamou
Tie témy neboli až také tajné, ako si všetci mysleli.
V sobotu, dva dni pred maturitami, som stihla ponavštevovať ešte moje starké, tety, ujov, bratrancov, sesternice a všetkých známych, ktorí sa vedeli modliť. Nikomu som nezabudla na konci návštevy povedať: modlite za mňa! Potom som si už s ľahkým srdcom kráčala domov.
Nastala nedeľa. Deň pred písomnou maturitou zo slovenského jazyka. Srdce mi bilo ako na prvom rande. Behala som celá nervózna po dome ako nevesta v deň svojej svadby, keď tu zrazu zazvoní telefón a do uši sa mi dostáva skvelá správa. Dotyčný mi volá: „Mám maturitné témy zo slovenského jazyka.“ Ja, plná nadšenia, si ich píšem rýchlo na zdrap papiera a usmievam sa. Dotyčný mi nezabúda pripomenúť: „Nehovor ich nikomu, sú tajné.“ Ale to nemal hovoriť. Ja, dobrá duša, poobvolávam takmer všetkých spolužiakov a diktujem im témy. Že nech sa na ne pripravia a opakujem tie isté vety o tajnosti. Ich radosť by sa dala porovnať s radosťou našich hokejistov, keď vyhrali zlato. Moje srdce bolo tiež rado. Myslím si: „Aspoň vedia, že v núdzi majú priateľa.“ V duchu si premietam témy a hádam vhodné kľúčové slová na ich rozpisovanie. Nič ma nenapadá, iba ak smútok na mňa dolieha.
Rozhodla som sa urobiť tomu koniec a vyraziť spolu s partiou na večerné posedenie. Mame som povedala, že idem chytať inšpiráciu. Poviem vám, nič som nechytila, iba ak nervy, keď som sa dozvedela, že moja ďalšia kamarátka má tiež „tajné“ témy, ale tie sa vôbec nezhodovali s tými mojimi. Boli ešte horšie. V duchu si hovorím: „Bože, nedávaj tieto témy, ak chceš, aby som zmaturovala“. Prosím už po druhýkrát známych, aby sa modlili.
Ráno ma mama pokropí svätenou vodou a sestra mi prizvukuje: „Píš úvahu, aj keby sa neviem čo robilo.“
Je 8.30. Pani profesorka píše témy na tabuľu. Všetci sú plní očakávaní, témy majú pripravené, iba ja nie. Kamarát mi hovorí, aby som si sadla k oknu, že mi pošle pred školu nejaké transparenty s citátmi, aby ma nakopli. Je to na neuverenie, keď čítam nadpisy tém. Ani jedna sa nezhoduje s tými mojimi. „Tajnými.“ Po prečítaní tém je mi do plaču, ako pri krájaní cibule. Nijaká mi nevyhovuje. Úvahu, ktorú mi odporučila písať sestra, vôbec nemôžem pochopiť. Druhá téma o Tatrách nie je vôbec môjmu srdcu blízka, som v takej situácii, že sa rozrevem aj pre Tatry. So slzami v očiach pozerám na tému číslo tri: Bolo to na neuverenie. Myslím si: Toto je na neuverenie, že nie sú tie témy, ale o tom asi nemôžem písať. Šepkám to spolužiakovi, ktorý sedí predo mnou. On sa len smeje. Pozerám sa von z okna. Žiadne transparenty, kamarát na mňa zabudol. Mám iba tri minúty. Neviem si vybrať. Zrazu zbadám, ako sa prechádza pred mojou školou otec môjho známeho a napáda ma téma. Vyberám si trojku a píšem svoj príbeh na neuverenie. Škoda je, že som nemohla napísať tento. Bála som sa.
Prídem domov, mama sa už vo dverách smeje. Pýtam sa: „Mama, čo ti je také smiešne? Mama mi hovorí: „Dnes ráno okolo ôsmej hovorili v rádiu, že do éteru boli vypustené iné témy ako ste mali.“
Ja sa iba pousmejem a vzdychnem si: „Mohli to povedať skôr, aspoň by ušetrili prácu mojich usilovných spolužiakov, ktorí si ich vypracovali. A niektorí aj napísali na lavicu.“
Je večer. Starké, tety, ujovia a všetci, ktorých som v sobotu návštevu, mi telefonujú, ako som dopadla. Mama sa cíti ako na ústredni. Nestíha dvíhať telefóny. A ja? Ja sa zas pripravujem na zajtrajšiu angličtinu. Ešte šťastie, že nikto nemá „tajnú“ tému na esej. A ak by aj bola, už nechcem nič vedieť. Spolieham sa na seba a a na modlitby mojich známych.
P.S: V pondelok večer som ešte ani netušila, aký trapas zažije po strede – maturite z matematiky ministerstvo školstva a akou spŕškou hodnotení ho obdarujú maturanti po rozhodnutí maturitu z matematiky opakovať. To tu fakt ešte nebolo!
