Dauda v Dolnom Kubíne zarezonoval

ler...
V decembri Ivan Dauda prezentoval svoju knihu minipoviedok či miniesejí s názvom Chodníčkom krivoľakým. Fyzicky útla knižôčka mala už pred vytlačením vlastný život a svojich čitateľov, čo jej môže závidieť nejedna „veľká“ kniha. Všetky texty boli totiž uverejnené v oravských periodikách, najviac v regionálnom týždenníku Orava/Biela Orava. Mali taký dobrý čitateľský ohlas, že Miro S. Líška dostal nápad zostaviť z nich niekoľko kusov samizdatových brožúr. Tie boli tak isto veľmi žiadané a čitatelia doslova iniciovali vydanie týchto poviedok v knižnej podobe. Keď sa našla finančná podpora zo strany sponzorov, nič nestálo v ceste jej realizácie.

Do uvedenej publikácie boli vybrané poviedky a eseje obsahujúce spomienky na autorove bydlisko v detstve – Vyšný koniec Dolného Kubína. Dauda sa v nich vracia k ľuďom, ktorí ho vtedy obklopovali. Opisuje prírodu a jej vnímanie detskými očami. Skladá hold morálke dedinských ľudí, ktorá ich formovala a bola im oporou. Toto je vonkajšia charakteristika textov. Ich umelecká hodnota spočíva predovšetkým v úprimnosti autorovej výpovede, ktorá je na niektorých miestach až prekvapujúco intímna a dokáže si čitateľa bezvýhradne získať. Nedá sa nepovšimnúť si posolstvo, ktoré v nich je a ktoré do niektorých textov už ako keby ani nevložil človek, ale niekto iný... Cez toto posolstvo pociťujeme priblíženie sa k podstate našej existencie. Pripomína nám, že treba za každých okolností hľadať zmysel nášho života, zmieriť sa s udalosťami, ktoré doteraz určovali naše bytie, a radšej nehľadať ich príčiny, no zamerať sa na nájdenie užitočného spôsobu naplnenia nám vymeraného času. To všetko dokáže Dauda vyjadriť len niekoľkými vetami, či dokonca slovami – tak ako grafik dokáže niekoľkými jednoducho vedenými čiarami vytvoriť všeobecne zrozumiteľný piktogram.

Treba ešte upozorniť na zaujímavú podobnosť. Daudova zbieročka je akousi paralelou alebo zmenšeninou knihy Antona Habovštiaka Oravské chodníčky (po vyše 20 rokoch má opäť vyjsť). Obe hľadajú krásy dávno minulého života a vyjadrujú úctu k tradíciám a morálke predkov. Kým Habovštiak vychádza z poznatkov získaných pri svojich vedeckých výskumoch, Dauda sa opiera iba o vlastné spomienky. Habovštiakov jazyk je vycibrený, plný účelových archaizmov (pritom ale vyznieva stále prirodzene), Daudov je „ľudový“ a veľmi individuálny so zvláštnymi konštrukciami viet. Habovštiak jednotlivé ľudské činnosti rozdelil systematicky, Dauda tieto činnosti spomína v súvislosti s konkrétnymi osobami.
Jednoznačným prínosom uvedeného dielka je (podobne ako aj Habovštiakových Oravských chodníčkov), že zachytáva to najlepšie, čo v Oravcoch bolo, ale verme, že aj zostalo a zostane.