Život je ako bumerang

„Vždy sme stáli na opačných stranách barikády a hoci mám medzi policajtami aj kamarátov, tiež patrím k ľuďom, ktorí majú policajta najradšej „studeného“. Jeden z nich ma musel spoznať, už sme viackrát prišli spolu do styku. V bezvedomí ma zaviezli do trstenskej nemocnice. Až keď sa lekárom podarilo dať ma po infarkte ako-tak do poriadku, dozvedel som sa, že tí chlapi v zelenom mi zachránili život. Stačilo vraj ešte pár minút naviac... a už by ma neprebrali. Zistil som si ich mená a chcem im poďakovať.

Za to, že som dostal ešte druhú šancu napraviť všetko zlé, čo som kedy svojim blízkym urobil, vďačím Igorovi Škombárovi a Milanovi Pálešovi, policajtom OR PZ Dolný Kubín,“ rozpráva 46-ročný Milan. „Som živým príkladom súčasného princa a žobráka – veľkého vzostupu, ale aj rovnako veľkého pádu. Dnes už viem, že život nám nič neodpustí, všetko sa nám raz vráti ako bumerang. Moje styky s politickou špičkou a s podnikateľmi, ktorí nemali čisté ruky ani svedomie, mi veru šťastie nepriniesli. Kedysi mi rukami prechádzali milióny, dnes nemám zhola nič. Človek, do ktorého som investoval, je mŕtvy a peniaze mi nikto nevráti. Vlastné deti aj ich matku som vystavil obrovskému riziku, mohli ich zabiť. Mňa s priateľkou 24 hodín denne strážili policajti, až kým som si neuvedomil, že ak ma mafiáni naozaj chcú zabiť, žiadna stráž im v tom nezabráni. A tak sme sa pred rokom a pol aj s priateľkou rozhodli zmiznúť z republiky. Pol roka sme sa s prázdnymi vreckami túlali po cestách necestách, stopovali, žili zo dňa na deň. Nikdy som nebol veriaci, no vtedy som sa presvedčil, že Boh existuje a drží ochrannú ruku aj nad takými nevďačníkmi, ako som ja – keď sme spali v priekope a nemali čo do úst, našli sa dobrí ľudia, ktorí nás dočasne zamestnali, prenocovali, dali nám najesť. A keď mi policajti dali vedieť, že by som mohlo byť už doma relatívne v bezpečí, vrátili sme sa.

Žili sme v Trstenej a na živobytie som zarábal opäť kadejako – robil som raz tam, raz zas inde, šmelina mi tiež vždy dobre išla... Pred rokom sa nám narodilo dieťatko a ja som si stále neuvedomil, že by som sa mal pustiť konečne inou cestou, cestou poriadneho človeka. Musel som byť naozaj strašný – keď ma opustila aj priateľka s dcérkou! Nevydržala byť so mnou to kruté vyhnanstvo, keby ma neľúbila, už vtedy by ma bola opustila. Vedel som to a aj tak som jej ublížil! Zostal som sám. Sám! Ja, čo som samotu vždy nenávidel! A opäť mi podal ruku dobrý človek – Anton Hrubjak z Oravskej Polhory. Dal mi slušnú prácu pri lyžiarskom vleku, pomohol mi so zháňaním bytu v Rabči. Aj keď skromne, žijem slušne. Priateľka sa znovu so mnou aspoň rozpráva – hádam dostanem aj u nej ešte šancu. Jej, Tonkovi Hrubjakovi, ale aj tým dvom policajtom úprimne ďakujem za to, že som sa mohol v živote spamätať a začať znova...“