V Dolnom Kubíne sme už mali dva trojdverové červené autobusy typového radu ŠM 11 s uložením motora uprostred. Pamätníci si azda spomenú, že premávali na linkách Kňažia – Jasenová a Dolný Kubín – Oravská Poruba. Boli už zastarané a značne opotrebované.
Krátko pred spustením MHD bolo dodaných päť nových, trojdverových autobusov výrobnej rady Karosa B 731 s automatickou prevodovkou. Vybavuje sa mi situácia, ako niekoľkých vodičov poslal majster, aby formálne skontrolovali inventár vozidiel. Stáli zoradené vedľa seba na rozľahlej betónovej parkovacej ploche, ktorej sme familiárne hovorili letisko. Nešlo o žiadne slávnostné preberanie autobusov za prítomnosti oficiálnych osobností, ako sa dialo od roku 2001 po pretransformovaní štátneho podniku na obchodné spoločnosti.
Tieto autobusy jazdili dlhé roky, až na hranicu svojej životnosti. Po počiatočnom nadšení zavládla neistota, lebo mali automatickú prevodovku. Prehadzovanie rýchlostí zaisťoval mikročip rozmerov zhruba 1 x 2 centimetre, ktorý hocikedy prestal fungovať. Spočiatku túto poruchu chodil odstraňovať mechanik, keď autobus uprostred spoja ostal stáť. Bolo to však nepraktické, cestujúci prestupovali na iné spoje. Aj vodičov to trápilo a tak sa z nich časom stali opravári a mikročip vedeli do 10 minút vymeniť. S nostalgiou spomínam, ako pomáhali aj cestujúci pri odkrúcaní veka prevodovky. Dnes je to niečo nepredstaviteľné pri elektronike, akou sú súčasné autobusy vybavené.
Autobusy mali prekĺzovú spojku, ktorá zabezpečovala plynulý rozjazd, čiže bolo treba riadne stlačiť plynový pedál, aby sa pohli. Následkom toho bola aj vysoká spotreba pohonných hmôt. Stranícke záväzky však žiadali znižovať spotrebu a tak boli tieto autobusy prerobené na klasickú prevodovku. Jeden neskoršie kúpený typ červeného autobusu premáva v Dolnom Kubíne doteraz. Má zmenený dizajn čelného a zadného portálu, ktorým výrobný podnik Karosa inovovala pôvodnú obchodnú radu B731/ B 732 na radu B 952 s označením IRISBUS.
A keď doznal zmien samotný český podnik Karosa a prešiel pod spoločnosť Iveco, začali premávať v MHD autobusy, ktoré vídať aj dnes. Posledným, výlučne pre MHD zakúpeným vozidlom, bol roku 2009 nízkopodlažný autobus s poetickým názvom Crossway LE.
Pôvodné označenie MHD – mestská hromadná doprava sa používalo v súlade s vtedajšou dopravnou vyhláškou. MAD – mestská autobusová doprava je výstižnejšia a zvýrazňuje finančnú participáciu mesta na preprave osôb.
Keď sa Ivan Budiak stal roku 2006 primátorom Dolného Kubína, podporoval zriadenie City Busu. Spustením premávky zároveň firma reagovala na pribúdajúcich súkromných dopravcov. Tí premávali tzv. voľným spôsobom. Keďže firma SAD má zákonnú povinnosť informovať cestujúcich o miestach a čase zastavenia spojom, vedúci Ľubomír Greš vypracoval cestovný poriadok, pôvodne s obmedzením premávky počas prázdnin.
Spoločnosť SAD Liorbus, a. s., spustila CITY BUS v Dolnom Kubíne 1. mája 2007. Prvým malokapacitným vozidlom bol Mercedes Benz Vario v mestskom prevedení. Po ňom na krátky čas premával autobus výrobcu SOR C 7,5 v kratšom prevedení. Ten nahradilo roku 2013 nové malokapacitné vozidlo Iveco Rošero First.
City Bus zabezpečuje dopravu hlavne k obchodným centrám v čase, keď nie sú vedené riadne spoje, alebo reaguje na akútne potreby občanov výnimočnou dopravou počas cirkevných či štátnych sviatkov, prípadne poskytuje iné výhody cestujúcim.
Vodiči a uniforma
Zaujímavo sa zostavoval tím vodičov MHD. V čase bývalého režimu všetky rozhodnutia prechádzali straníckym odobrením. Tam vzniklo odporučenie, aby vodiči pochádzali z Dolného Kubína. Preto vedenie podniku vybraných vodičov stiahlo z prímestských liniek a utvorila sa mestská sekcia vodičov.
Vôbec prvým vodičom, ktorý vyšiel na linku MHD, bol dnes už nebohý Roman Hrabovec. Na druhý turnus nastúpil Jozef Hrabal. Potom nasledovali ďalší – Jozef Ujlaky, Pavol Červeň, Tomáš Genšor, Karol Žilinec, Peter Žurek. Zhruba po mesiaci prišiel Vladimír Zaťko. Títo vytvorili stabilný kolektív.
Až požiadavky doby priniesli neskôr niektoré zmeny. Jednou z nich bola úprava turnusov linky 2, kedy v poobedňajšej špičke od 14.00 do 15.00 h premávali dve vozidlá, následkom čoho bola linka rozdelená na rannú a poobednú zmenu.
Keď niektorí vodiči z mestského kolektívu odišli, pribudli iní, a to Ján Brašeň, František Konštiak, Ján Chovanec, najnovšie Jozef Blana. Zoznam vodičov nie je úplný, hlavne v druhom desaťročí MHD pracovali mnohí v tejto sekcii krátko, napríklad Jozef Ordančík.
Prvý CityBus viedol Jaroslav Žilinec, po ňom Marián Flajs, od roku 2012 Jozef Hrabal a Vladimír Zaťko. Podľa zákona o organizácií pracovného času vodičov v doprave došlo v posledných rokoch k úprave aj v sekcii MHD. Táto interná záležitosť neovplyvnila počet vodičov MHD.
Do mestskej dopravy boli zapojené prímestské autobusy, aby u kmeňových vodičov nebol prekročený povolený pracovný čas a doby odpočinku.
K vodičom patrí uniforma. V čase ČSAD sa fasovala, bola jednotná, námornícky modrá, so šiltovou brigadírkou. Na uniforme aj brigadírke bol znak ČSAD. K tomu patrila svetlomodrá košeľa, čierne topánky a kožená brašna.
Po rozdelení SAD na samostatné dopravné podniky si každý zaviedol svoju farebnú kombináciu. U nás sú to zelené košele, čierne alebo tmavomodré nohavice so sakom.
Cestovné lístky a pokladne
Aj v tomto smere nasledoval progres. Keď som nastúpil roku 1977 na ČSAD, bolo bežné štikanie lístkov špeciálnymi kliešťami. Tesne pred spustením MHD boli po meste inštalované automaty na cestovné lístky, aby sa eliminoval predaj v autobusoch.
Cestovné lístky mali rozmer obdĺžnika zhruba 2,5 x 6 centimetrov s číselnou predtlačou v okienkach. Do autobusov sa nastupovalo všetkými tromi dverami a pri každých bol znehodnocovač lístkov. Cestujúci si po nástupe preštiknutím lístok označil. V akej kombinácii strojček cestovný lístok preštikol, zabezpečoval vodič podľa kódových vzorov, ktoré si prevzal pred zmenou od majstra. Vodič na každej konečnej v znehodnocovači preložil zaostrené kolíčky.
Existovali aj predplatné lístky, časovo obmedzené, mesačné, štvrťročné, ročné či už občianske alebo žiacke. Vydávali sa na základe preukazu s fotografiou držiteľa. Tento spôsob fungoval dlho. Čas ukázal, že ho cestujúci zneužívali. Pribúdalo čiernych pasažierov, ktorí mali v zálohe kolíčkové vzory lístkov. Kuriozitou bolo, keď revízorovi povedali, nech si vyberie ten správny. Dopravný podnik pristúpil k redukcii, cestujúci mali nastupovať iba prednými dverami a vodič kontroloval znehodnotenie cestovného lístka. To prinieslo meškanie spojov, ktoré podnik zakrátko zmiernil nákupom nových strojčekov Setright. Tie sa už používali v prímestskej a diaľkovej doprave zhruba sedem až osem rokov. Vodič vytáčal lístok klikou, údaje boli vytlačené na 3 centimetre širokej a 5 centimetrov dlhej, ktorá bola biela alebo farebná.
Týždenné a mesačné lístky boli tvrdené kartičky, ktoré sa vložili zhora do strojčeka. Na nich vodiči vytlačili potrebné údaje. Domnievam sa, že ich používali do roku 1994. Potom sa vo vozidlách objavili zariadenia na výdaj lístkov od firmy EMTest. Ich súčasťou boli aj čítačky s tlačiarňou.
Utkvelo mi v pamäti zariadenie, ktorému cestujúci hovorili žltá plechová placka EM 326 rozmerov približne 25 x 20 centimetrov. Bolo upevnené na držadlovej rúrke pri predných dverách. Cestujúci si po nástupe mohol navoliť celý či polovičný lístok a priložením čítacej karty zakúpiť cestovný lístok sám. Na prelome rokov 2008 a 2009 s prechodom na euro nastúpili palubné počítače od firmy EmTest, ktoré dokázali zobraziť duálne obe meny. Ich vývoj sa nezastavil, vznikali nové verzie. V súčasnosti sa používa typové značenie EM 126i Mijola, ktoré komunikuje cez GPS a obsahuje úplný prehľad o finančných transakciách, aktuálnom pohybe vozidla a jednotlivých spojoch.
Autor: Jozef Hrabal
