NÁMESTOVO. „Z Námestova som odišla ako päťročná v roku 1940,“ spomína Mirjam Gálová. „Otec bol lekárom, museli sme sa vysťahovať na maďarskú hranicu. Vtedy som naposledy videla svojich starých rodičov.“
A mesto takisto, až do minulej stredy.
Stačilo päť minút
Hermana a Elvíru Kleinovcov zastrelilo gestapo 16. januára 1945 v Hôrke pred Tvrdošínom. „Na základe udania odviedli a zavraždili osem ľudí z Námestova a okolitých obcí,“ povedal Karol Kurtulík, predseda občianskeho združenia Pamätaj, ktoré sa venuje záchrane židovských pamiatok na Hornej Orave. „Viacerí z nich boli pokrstení, boli hospodársky dôležitými osobami a ani v jednom prípade nedal predseda okresného veliteľstva Hlinkovej gardy v Námestove podnet na ich transport.“
O tragickej udalosti sa dozvedel od spolupracovníka z Izraela. „Mnohé udalosti, ktoré skúmam, sú neobjasnené a záhadné. Iba sa spomenuli, ale nikto nevedel prečo a ako sa to stalo. Kvôli ochrane osobných údajov je získavanie informácií v archívoch komplikované. Keď som sa dozvedel meno, poslal som podnet priateľovi Eyalovi a do piatich minút ma skontaktoval s vnučkou Kleinovcov. Ďalšie údaje som získal z New Yorku, Los Angeles, Londýna a Viedne.“

Tu žil, tu žila
Aby sa na obete nacizmu nezabudlo, na miestach, kde naposledy žili, zapúšťajú do chodníka malé dlažobné kocky. Ide o kamenné dlaždice s mosadznou tabuľkou, na ktorej je nápis Tu žil alebo Tu žila so základnými údajmi o tej-ktorej obeti. „Vo svete nesú názov stolpersteine, čo v preklade znamená kameň, o ktorý zakopnete, a sú licencované na presnú veľkosť,“ vysvetľuje Kurtulík. Kamene zmiznutých – tak sa volajú na Slovensku – osadili minulý týždeň v Námestove na Hviezdoslavovej ulici. Prvé dva patria Kleinovcom.

„Kamene sú umiestnené pred ich bývalým rodinným domom na ich pozemku,“ povedala architektka Danica Hollá. „Ich osud je tragický hlavne v tom, že takmer celú vojnu prežili, schovávali sa a nakoniec ich postrieľali. Rada som sa podieľala na tejto iniciatíve. Ak nechceme, aby sa smutné momenty našej histórie opakovali, je potrebné si ich pripomínať.“
Ďalšie dve dlažobné kocky, ako pamiatka na manželov Grossmanovcov, sa nachádzajú zhruba o dvadsať metrov vyššie smerom k cintorínu. Licencované kamene dodala do Námestova Židovská obec Brno.
Treba sa poučiť
„Som dojatá,“ povedala Mirjam Gálová. „Ubehlo vyše sedemdesiat rokov a mala som dojem, že to, čo sa stalo, tu nikoho nezaujíma.“
Po vojne vyštudovala chémiu v Bratislave a pôsobila ako profesorka na prírodovedeckej fakulte na univerzite v Košiciach, kde žije dodnes. „Môj starý otec mal štyri dcéry,“ spomína na smutné časy. „My sme s mamou prežili vojnu na juhu Slovenska. Jej najstaršia sestra Jolana mala v Žiline krajčírsky salón. S manželom ju odvliekli do Osvienčimu a už sa nevrátili. Mladšia sestra Margita emigrovala do Londýna. Elza bola odvlečená do Terezína, no prežila.“
Iniciatívu Karola Kurtulíka ocenil aj Richard Duda, tajomník Židovskej náboženskej obce v Košiciach, ktorý pracovne pôsobí v Námestove. „Kamene pripomínajú najväčšiu traumu, ktorú Židia prežili. Nazývame ju šoa, čiže skaza. V čase, kedy sa Európa a svet radikalizujú, je dôležité pripomínať si minulosť a poučiť sa z nej.“
Pamätaj
Židovský cintorín pri Oravskej priehrade je jedným z piatich na Orave. Jeho obnova sa začala v roku 2010. Minulý týždeň Židia prvýkrát položili kamienky k novému pomníku holokaustu.
„Vďaka spolupatričnosti Oravcov sa podarila veľká vec,“ hovorí Karol Kurtulík. „Na skle je vytlačených a zaliatych 85 mien obetí z Námestova a okolia. Osemdesiat sa už z koncentračných táborov nevrátilo.“
Pamätník navrhol Architektonický ateliér Hollý vo forme troch náhrobných kameňov – symbolických náhrobkov, keďže tieto obete nemajú svoje hroby.
„Tvar jednotlivých častí pamätníka je zvolený tak, aby naznačovali železničnú trať, po ktorej prebiehali deportácie. Na vyššom z troch kameňov sa nachádza Dávidova hviezda a dvojjazyčný nápis Pamätaj v slovenčine a hebrejčine. Nápis má pripomínať nielen konkrétne obete, ktorých mená sú na ďalších dvoch kameňoch, ale je zároveň aj poučením a varovaním, že posudzovanie ľudí na základe etnickej, náboženskej, alebo rasovej príslušnosti prináša tragické následky a neslobodno ho v nijakej podobe tolerovať.“

Ako sa to stalo
„Na Slovensku máme vyše sedemsto židovských cintorínov,“ povedal Juraj Turčan, člen užšieho prezídia Ústredného zväzu židovských obcí v Bratislave. „To, čo sa podarilo v Námestove, nemá na Slovensku obdobu.“
Pripomenul, že najviac slovenských Židov prišlo o život vo vyhladzovacom tábore v Sobibore. „Dozvedeli sme sa to iba pred niekoľkými rokmi. Dokopy tam zahynulo 24 730 židov, hlavne z Oravy, Kysúc, Turca a od Žiliny.“
Aj on položil kamienok k novému pamätníku. „Keď chodím na pietne spomienky, zvlášť si všímam, či sú tam mladí ľudia. Nechceme stále hovoriť o holokauste a strašných veciach. Treba im pripomínať, ako sa to stalo, pretože oni sú zárukou toho, aby sa história neopakovala.“

Objavili menoru
Združenie Pamätaj má so židovským cintorínom plno plánov.
„Roky socializmu ho totálne zdehonestovali,“ konštatuje Karol Kurtulík. „Ostalo len málo náhrobných kameňov, ktoré sa dali poskladať. V prípade dlhotrvajúcich dažďov je časť cintorína zatopená. Treba nafotiť všetky kamene, urobiť preklady z hrebrejčiny, porovnať údaje s matrikou a potom to dať dokopy. Chystáme aj expozíciu židovskej kultúry v Námestove. Spracúvame podklady, pracujeme na získaní súkromnej matriky posledného rabína, objavil som menoru, čiže sedemramenný svietnik z námestovskej synagógy. Všetko to chce veľa času a peňazí, no keďže o túto časť histórie je veľký záujem, máme chuť pokračovať.“