NIŽNÁ. Školský rozhlas Spojenej školy v Nižnej odvysielal reláciu k 30. výročiu úmrtia básnika Rudolfa Dilonga.
Žiačky Viktória Murínová a Klaudia Müllerová predstavili oravského rodáka takto:
Nám tak blízky človek a predsa málokto o ňom vie – Rudolf Dilong, rodák z Trstenej, milovník Oravy a svojej slovenskej vlasti. Aj napriek tomu, že nikdy nezažil prepych a predčasná smrť jeho matky a sestry ho poznačili na celý život, dokázal dávať zmysel života iným. Jeden z mnohých. No predsa väčší než všetci ostatní.
Možno sa pýtate, tak ako my, kto bol tento záhadný človek a prečo ste o ňom v období komunistickej totality nič nepočuli. Možno pre jeho priame názory, možno pre silnú vieru v Boha, ktorú aj dnešný svet chce umlčať.
Práve tento básnik slovenskej katolíckej moderny upútal našu pozornosť. Aj keď jeho básne majú už veľa rokov, stále dokážu formovať ľudské duše a cez ne i celú spoločnosť. Básne a knihy zapadnuté prachom sa každý deň môžu nanovo prebudiť. Zahĺbenie sa do veršov mága slovenskej poézie dokáže našu dušu naplniť pokojom. Jeho myšlienky nás však prinútia uvažovať nielen o Bohu, ale aj človeku, o jeho veľkosti a aj o ľudskej obmedzenosti a nevšímavosti. Básnik a skvelý aforista nám takto nastavil zrkadlo:
Pozor na tých, čo kradnú! Taký tam bol nápis. A ľudia dávali pozor na tých, čo kradnú, a nie na svoje kešene.
Rudolf Dilong vyštudoval ľudovú školu a nižšie gymnázium v Trstenej. Roku 1920 vstúpil do rehole františkánov v Trnave. Vyštudoval filozofiu a teológiu a stal sa kňazom. Pôsobil na celom Slovensku – od Trnavy až po Prešov, kým sa pre mladého kňaza neskončili tzv. zlaté časy.
Onedlho bol totiž poslaný ako vojenský kňaz na východný front a po skončení druhej svetovej vojny musel natrvalo opustiť svoju milovanú vlasť – Slovensko, aby žil v doživotnej emigrácii. Najprv v Taliansku, neskôr v Argentíne a napokon v USA, kde 7. apríla 1986 aj zomrel.
Rudolf Dilong, jeden z mnohých. Pokorný a oddaný sluha Boží, bedár, za ktorého sa aj sám považoval, ako o tom svedčia i tieto verše:
Ja, Rudolf Dilong, trubadúr,z milosti Božej bedár, zatváram knihu, cyklus chmúr, žalosti abecedár...
Bezmocne musím žalovať: vek zlý je, čas na nože, blen neodteká z denných drám, možno ho brať do vedár, ťahám sa s krížom a som sám, z milosti Božej bedár.
Autor: SŠ Nižná
