Či to všetko bola skúška? Oravci utrpením skúšaní sa nikdy nevzdávali, vždy hľadeli dopredu. Kde je vôľa tam je cesta, hovorí sa. Často je to cesta krížová. Vždy im však, ako hovoria, pomáhal Kristus na nie ľahkej ceste od minulosti po súčasnosť kríž niesť.
I
Kríže po Orave stavali najskôr kurucké, potom habsburské, neskôr i poľsko-litovské vojská. Pomaly sa končí rok 1683, keď na Oravu tiahnu od severu zadné voje Sobieskeho vojska, vedené litovským hajtmanom Sapiehom. Vyčíňali už v Poľsku, nešetria ani Oravu. Lúpia, vraždia, znásilňujú. Pália aj pozbieranú úrodu v sýpkach a humnách, dobytok v maštaliach.
Vydrancovali 27 oravských obcí a z trstenského kostola, pútnického miesta Oravcov, odnášajú dokonca obraz Panny Márie.
Na druhý rok niet čo siať. Ak sa v ďalších rokoch podarilo čo-to zasiať, pre dážď a chlad sa nič neurodilo, alebo zamrzlo na koreni. Ľudia jedli machy, mleli kôru z liesky do múky, aby sa aspoň trochu zasýtili. Z kolien však opäť vstávajú.
II
Nevzdávajúci sa Oravci sú unavení. Feudálny režim a jeho rázne postupy v poľnohospodárstve, nehľadiac na menej úrodné roky, hlad a biedu vykorisťovaných roľníkov ešte viac zhoršuje. Tí, ktorí chceli prežiť, opúšťajú rodný kraj. Predávajú čo môžu, aby získali prostriedky na svoje putovanie.
Stoliční hodnostári prehovárali utečencov na návrat, pretože opustené pole nemal kto zadarmo obrábať, ani platiť dávky a dane. Prefekt nevedel a nechcel pochopiť, že sociálne príčiny vysťahovalectva spočívajú práve v bezohľadných a ožobracujúcich postupoch panstva voči poddaným.
Keď do toho prišli takzvané zamrznuté roky 1715 – 1716, kedy i v lete padal sneh a v júli mrzlo, ľudia utekajú v celých skupinách, ba až húfoch, do blízkych alebo aj vzdialenejších stolíc. Vysťahovaním, útekom a úmrtím ubudlo vtedy v 83 oravských obciach 1451 poddanských rodín, čiže celá polovica obyvateľstva.
III
Zo všetkých epidemických chorôb, ktoré zasiahli Oravu, najnebezpečnejšie boli epidémie cholery. Túto infekčnú chorobu prenášali chorí sami kontaktom so zdravými, alebo aj vyliečení ľudia ostávali bacilonosičmi. Cholera sa vyskytovala pôvodne v Indii, odtiaľ sa karavánovými cestami dostala do Iránu a stadiaľ do Ruska. Do Európy ju zavliekli ruské vojská, ktoré bojovali proti poľským povstalcom. V lete 1831 choroba zamorila celé Slovensko.
Umierali takmer štyridsiati zo sto chorých. Ku škodám na životoch a zdraví obyvateľstva sa ešte pridali aj hospodárske škody, lebo pre chorobu nebolo možné porobiť všetky letné a aj jesenné práce.
IV
Leto 1813. Oravci sú opäť skúšaní. Pri katastrofálnej povodni zahynulo mnoho ľudí a dobytka. Voda zničila aj veľa domov, no i úrodu. A to nielen tú na poli aj úrodu už pozvážanú do stodôl.
To nebolo pre citlivé povahy. Z prívalu, ktorý prehrmel Studenou dolinou sa zrútil aj miestny farár. S nasadením života zachraňoval najposvätnejšie veci a aj matriku. Keď z kostola vybehol, stavba sa zrútila. Večer už kostolné zvony pozdravenie Anjel Pána neohlasovali, ležali niekde zasypané pieskom.
V
Zachránili len to, čo mali na sebe. Také sú dôsledky mnohých požiarov, ktoré pohltili celé dediny alebo ich väčšiu časť. Oheň bol postrachom oravských drevených usadlostí počas celých stáročí. Drevo, slama, otvorené ohniská, petrolejové lampy. Len v 19. storočí bolo na Orave 39 veľkých požiarov. Napríklad v roku 1817 vyhorelo 49 gazdovských usadlostí v Trstenej, 1820 vyhorela Krivá, 1822 Bobrov a Zábiedovo, v roku 1848 pri požiari Trstenej zahynulo 13 ľudí, v 1866 zhorelo 60 domov v Podbieli.
VI
Nevzdávajúci sa oravský ľud zasiahla na konci júla 1914 ďalšia zlá správa - mobilizácia. Najprv rukujú všetci muži do 42. roku veku, neskôr do 59-teho. V dedinách nastáva panika. Muži chýbajú pri prácach na poli, pri zadovažovaní obživy. Rakúsko-uhorská vláda nariaďuje odovzdať kostolné zvony na výrobu zbraní. Začína sa I. svetová vojna.
V nej i o pár rokov neskôr, v II. svetovej vojne, padali ľudia pod guľkami zbraní na bojiskách.
Vo vojnových rokoch vyrástlo v oravských chotároch a cintorínoch mnoho krížov.
„Prežili sme, nie však všetci. Ďakujeme ľuďom, spomínajúcim na tých, ktorí sa dnešných dní nedožili.“
VII
„Udri pastiera a rozpŕchne sa stádo!“ Došlo aj k tomu. Z pätnástich slovenských a českých biskupov siedmich uväznili, dvaja mali domáce väzenie a šiesti boli pod stálym dozorom. V septembri 1950 zatkla štátna moc aj spišského biskupa Jána Vojtaššáka, rodáka zo Zákamenného. Mal 74, keď ho vo vykonštruovanom procese odsúdili na 24 rokov väzenia.
Do väzenia sa dostalo aj okolo 60 kňazov Spišskej diecézy, nastupujúci komunisti zlikvidovali kláštory a kňazské semináre. Na Slovensku sa začal veľký štyridsaťročný pôst cirkvi. Po viere a demokracii sa šliapalo ako po hnoji.
VIII
Kríže nie sú dnes len v dedinách ale i v horách, ku ktorým sa ľudia čoraz viac utiekajú. Hľadajúc oddych tu však občas nachádzajú i smrť. Bolo to v januári 1968, keď opäť išlo o život. Nie o jeden, ale päťdesiattri. „Všetko čo sme robili, robili sme na pokraji vedomia,“ hovorí jeden zo 110 záchranárov. Čo sa vtedy stalo? Z chrbta Kubínskej hole sa zosypalo zhruba 360-tisíc kubíkov snehu, zmiatol ľudí na lyžiarskom svahu. A v meste sa zastavil čas. Výsledok? Šesť mŕtvych, osem ťažko zranených a traja ľahko zranení. Česi ďakovali Oravcom za prejavy sústrasti.
V minulom storočí prišlo o život v oravských horách viac ako sto ľudí. Najčastejšou príčinou smrti bol pád z horskej steny, zasypanie lavínou, veľakrát turisti podcenili svoje sily, zlyhalo im srdce, zomreli od vyčerpania.
IX
Nezodpovedné, ba dalo by sa povedať, že až kriminálne hospodárenie viacerých majiteľov sprivatizovaných podnikov po novembri 1989, čomu nedokázala čeliť nedomyslená legislatíva, má na svedomí krach viacerých podnikov aj na Orave. Ľudia prichádzajú o prácu. Často však zamestnanie opúšťajú bez pláce.
Aj oravské fabriky sa rúcajú ako domčeky z kariet. Krížom sa stáva nový pojem – nezamestnanosť. V mnohých rodinách spôsobuje stres, agresivitu, rast kriminality.
X
Ohliadajúc sa za minulým storočím musíme uznať, že najväčší pokrok zaznamenalo ľudstvo v oblasti dopravy. Z konských povozov presedlalo až do vesmírnych rakiet. Ostaňme však na zemi. Rýchle autá, prirýchlo a neúprosne napĺňajú štatistiky dopravnej nehodovosti a jej následkov. Ročne zomiera na slovenských cestách 600 ľudí. Na Orave 10 až 15. Z mnohých následkov preceňovania schopností spomenieme jeden. „Mladý muž mal týždeň novú silnú motorku. S partiou išli vyskúšať jej schopnosti. Ich plán bol Ružomberok a späť. Dostali sa však iba za Dolný Kubín, naspäť viezli majiteľa novej Hondy v truhle.“
XI
„Budem vás šokovať, keď poviem že vrahovia prichádzajú do spovednice a že ich prichádzajú tisíce,“ povedal istý kňaz. „Veď najhorší druh vraždy je zabiť nevinné dieťa, a - dokonca vlastné. Viem, že verejná mienka to všemožne zakrýva. Ale väčšina žien (ale aj iných, čo k tomu nejako prispeli) to predsa jasne vníma ako vedomé rozhodnutie sa pre smrť svojho dieťaťa. Majú z tohto obrovské a celoživotné traumy.“
Vraždili Oravci, taký titulok priniesli médiá, keď mladého muža z Oravského Bieleho Potoka dobila partia surovcov až na smrť. No o stovkách vrážd nenarodených detí sa mlčí.
A, možno vás budeme naozaj šokovať, že ročne by sme mohli, len na Orave, na symbolických cintorínoch postaviť týmto deťom viac ako dvesto krížov.
XII
„Bojím sa vlastných myšlienok, vlastného ja a stále pred tým utekám. Bojím sa vlastných možností a nemám skoro nijakú sebadôveru,“ to sú slová drogujúceho mladíka. „Vopred vzdávam aj to, čo by som mohol vyhrať. Nemám ani chuť ani odvahu s tým bojovať. Najjednoduchšie je predsa utiecť bez boja. Trebárs k alkoholu či drogám.“
A ten istý mladík po pár rokoch: „Človek závislý od heroínu stratí lásku, dôveru, sám seba, o financiách je škody hovoriť. Premárnené peniaze ma neštvú, sú to posledné, čo by som ľutoval. Hnevajú ma vlastné skutky!“ Dnes má na cintoríne svoj vlastný kríž.
...
Človek nevdojak sníma klobúk prechádzajúc dávnou a nedávnou históriou, vzdáva úctu a pokloní sa pamiatke ľudí, ktorí ohnutí v krížoch či na kolenách, ale dívajúc sa do neba, zápasili o chlieb a budúcnosť. Nezničme dnes tú pamiatku zbytočnými krížmi.
Článok bol uverejnený v novinách Oravec (2007)
