PODBIEL. Narodila sa 19. marca 1916 v Chlebniciach ako šiesta z desiatich detí. Po sto rokoch pani Františka hovorí, že život ubehol veľmi rýchlo. „Mne to prešlo ako nič. I tak bolo, i tak, všetko som prežila, už sa mi minulo všetko.“
Z mlyna do mlyna
Po štyroch rokoch služby na čimhovskej fare už bolo mladej žienke clivo. „Súrodenci sa povydávali, poženili, idem pomôcť mame,“ povedala si. Keď sa vrátila domov do Chlebníc, rodičia už mali pre ňu ženícha. Predstavili jej ho na Oblazoch neďaleko Hút. „Toto bude tvoj muž,“ povedali mi v brunčiakovskom mlyne. „I hej, i nie, motalo sa mi v hlave. Ale Jozef, tak sa volal, sám navaril rezancov a to sa mi videlo.“
Syn Jozef sa však pousmeje, že jemu to otec vravieval inak. „Vraj išiel so svojím otcom do Chlebníc kupovať husi a kúpili mamu.“
Mlyny Oblazy sa nachádzajú v hornej časti Kvačianskej doliny. Na roky tam prežité si babička spomína najčastejšie. „Bola vojna. Kuchárila som, chovala deti. Často bývala trma-vrma. „Partizáni sa k nám chodili schovávať, Nemci ich hľadať. Partizáni nám zobrali slaninu, Nemci tri prasatá a jalovicu. Ostala nám repa s kapustou.“
Práve tam a počas vojny prežila ťažké zranenie. Idúc po vodu pre chorého partizána ju zachytilo o zásteru rotujúce rameno jedného zo zariadení mlyna. „Krútilo ma, bilo o všetko dookola.“
Vyviazla s vyvrtnutým kolenom a ramenom. Koleno jej napravili amatéri v mlyne, ruku v Kvačanoch, no maródovala dlho. Keď už mohla chodiť, zašla na injekcie k lekárovi.
"Dobrý bol, spokojná som bola," hovorí o manželovi Jozefovi storočná jubilantka Františka Brunčiaková pri pohľade na svoju fotku spred mlyna na Oblazoch. Na kolenách majú prvorodeného syna Eugena. Dnes sa teší už z 18 vnúčat a 22 pravnúčat. (zdroj: Archív rodiny)Remeslo postupne zaniklo
Po vojne sa Brunčiakovci odsťahovali z Oblazov do Oravského Bieleho Potoka, no po roku kúpili nižniansky mlyn povyše Podbiela. „Hodné roky sme tam bývali, mleli a šindle pílili.“
Že to boli pekné časy, hovorí aj syn Jozef, u ktorého teraz pani Františka býva. „Mama stále robila, zamestnala sa i vo fabrike, dvor bol vždy plný zvierat a hydiny. V roku 1951 som začal chodiť do školy. Autobusy síce okolo jazdili, ale nemali sme zastávku. V roku 1958 nám mlyn zaplombovali, lebo rodičia nepodpísali ani vstup do družstva, ani do Komunistickej strany.“
Keď už deti pri sviečkach učenie nezvládali, páni turbínu spustili. „Chodili však na kontroly. A keď potrebovalo mlieť nižnianske družstvo, tak nám mlyn odplombovali.“
Neskôr bola situácia voľnejšia, ale to už mali gazdovstvá vlastné šrotovníky, družstvá kombajny a mlynárstvo ako remeslo začalo upadať.
Zo samoty do sveta
Jeden zo synov, Alojz, odišiel raz s kamarátmi na výlet do Ameriky a už sa nevrátil. „Poslal mi affidavit,“ spomína Františka na pozvanie od syna. To si už užívala dôchodok.
„Mama bola svetáčka. Vyprevadili sme ju do Prahy, odhodlane sadla do lietadla a cestovala do New Jersey sama.“ Prvýkrát pobudla v Amerike sedem mesiacov, druhú návštevu syna musela skrátiť pre chorobu manžela.
„Volali sme, nech sa vráti, lebo s otcom je zle,“ spomína Jozef. „V deň, keď sme jej išli naproti do Prahy, bol už v truhle. Aby cestu z Prahy zvládla, smutnú správu sa dozvedela až doma.“ V deň pohrebu by boli oslávili 31. výročie manželstva.
Všetko sa zmenilo
„Keď manžel zomrel, všetko sa zmenilo,“ hovorí Františka. Od roku 1972 bývala v Podbieli za mostom u syna Eugena. Ale keď jej spoza železnice začalo byť do kostola ďaleko, kúpila si dreveničku oproti. Mala deväťdesiat, keď ešte kosila. Ako vianočný darček chcela kosu.
„Bývala tam 12 rokov,“ hovorí syn Jozef. „Pre hustú premávku sme ju chodievali prešikovať cez cestu, nechceli sme riskovať.“ Neskôr usúdili, že jej bude lepšie u nich doma.
„V živote sa narobila, skromne žila, nebola náročná, nikdy nepovedala, že niečo nechce,“ hovorí Jozefova manželka Jana, ktorú si babička chváli.
Pravidlá v čase
Ako to, že tak dlho žijete? pýtame sa.
„Pán Boh mi dopraje. Za modlitbu i dobré skutky. Čo som prežila, vždy išlo k lepšiemu, nie horšiemu.“
Dnes už Františka Brunčiaková väčšinu času strávi modlitbou, počúvaním rádia Lumen, čítaním modlitebnej knižky s veľkými písmenkami. Poteší sa každej návšteve, i svojim, i cudzím.
„Šesťnásteho je dôchodok, preberá si ho sama, aj podpíše,“ hovorí Jana. „Každú nedeľu príde niekto s hostiou na sväté prijímanie. No a každý prvý piatok v mesiaci chodieva pán farár, aby sa mohla vyspovedať.“
Veď vy už ani hriechy nemáte, hovoríme storočnej babičke. „Ale ba, očistím sa, všetko mu povravím. Aj to, ak som vám tu teraz niečo natárala,“ dodala s úsmevom.
