V rovnaký deň sa po Slovensku rozbehli kontrolóri úradov a inšpektorátov práce, majúc v rukách nový zákon na efektívnejšie odhaľovanie zamestnávateľov, ťažiacich z práce načierno. Ako áno - ako nie, cesty jedných aj druhých sa stretli hneď v prvý deň. Auto so žilinským evidenčným číslom vonku a kontrolórmi vo vnútri zastalo v pondelok pri podbielskom kostole, kde chlapi práve v plnom prúde stavali lešenie. No, ako sme sa dozvedeli u starostu Jána Siteka, tento raz kontrolórom sklapli zuby naprázdno - zamestnanci obecnej prevádzky mali všetky papiere v poriadku. Za dokladmi ostatných starosta poslal kontrolórov na úrad práce. Mimochodom: stojí za zamyslenie, že ak by niekto chcel pri prácach na kostole pomôcť len tak, ako brigádnik - veď ktorý dobrý veriaci občas nepriloží ruku k dielu, aby kostol „vyzeral“ - farnosť by to mohlo stáť aj milión korún...
Zdalo sa, že utorok ubehne v pokoji. Chlapi popoludní skončili šichtu, rozostavané lešenie spustlo. Komu by napadlo, že si naň robí zálusk jeden z tunajších „sociálnych prípadov“? Bola to len náhoda, že keď chlap prišiel ku kostolu kradnúť, okolo išiel parťák lešenárov a tunajší organista v jednej osobe - a zakročil. Konštrukciu sa zlodejovi skvapalniť nepodarilo. V stredu sme robotníkov pri práci vyrušili zas my so svojím fotoaparátom...
Terajší, pomerne malý kostol v Podbieli bol pôvodne len kaplnkou, ktorú dal pred 225 rokmi postaviť Ján Beňušík. Vysvätená bola 12. júla 1781. Presne o 130 rokov neskôr dal kaplnku rozšíriť starosta Peter Schelling, pribudol nový organ, až spod Tyrolských Álp sem absolvoval cestu novučičký oltár. Pribudli lavice a kaplnka konečne nadobudla podobu kostolíka. Peter Schelling sa celé roky nevzdával myšlienky na zriadenie samostatnej farnosti v Podbieli s vlastným kostolom. Preto v roku 1926 rozposlal písma takmer všetkým Podbielčanom - vysťahovalcom do Kanady, Spojených štátov... Tí ochotne pomohli, hoci sa na každý dolár tvrdo narobili. Od 10. marca 1929 je Podbiel samostatnou farnosťou a z kaplnky-kostolíka sa stáva farský chrám.
Dnes je kostol v Podbieli na zozname kultúrnych pamiatok Slovenska, no jeho údržba a potrebné rekonštrukcie ležia v plnej miere na pleciach farnosti. Najviac vie o tom správca podbielskej farnosti Donát Čarnogurský: „Ešte pred niekoľkými rokmi boli fara - tiež kultúrna pamiatka - a kostol vo veľmi zlom stave. Od pamiatkárov sme peniaze na ich opravu čakať nemohli. No na všetko, čo sme chceli robiť, sme museli mať od nich povolenie. Faru sme zrekonštruovali a pristavili hlavne s pomocou tunajších ľudí, ale kostol si žiadal oveľa viac peňazí. Preto ho rekonštruujeme na etapy. Najväčším problémom bolo podmokanie múrov - celý kostolík sme podrezali a využili modernú technológiu, aby sme zemnej vlhkosti zabránili prenikať do múrov. Ide pravdepodobne o jediný podrezaný kostol na Orave. Nový vstup do chrámu, dláždenie štiepaným čadičom, nákup novej krytiny a iné práce - to všetko doteraz stálo 1,35 milióna korún. Minulý rok sme s obecným úradom vypracovali aj projekt na Ministerstvo kultúry SR, no na opravu pamiatky sme nedostali nič. Tento rok sa pokúšame opäť, termín uzávierky bol len pred niekoľkými dňami. Uvidíme, či to tentokrát vyjde.“
Za celé „rekonštrukčné“ obdobie vyhlásil Donát Čarnogurský v obci dve verejné zbierky: „Nerád by som kohokoľvek do niečoho nútil, kto chce prispieť, ten prispeje aj bez vyhlasovania. Aj keď sa pri poslednom oficiálnom sčítaní obyvateľstva za veriacich označila drvivá väčšina obyvateľstva Slovenska (aj Podbiela), v skutočnosti ich je oveľa menej. Napríklad v Podbieli navštevuje bohoslužby približne iba 400 z 1225 obyvateľov. Len na tých sa môžem spoľahnúť, že cirkev aj podporia.“
Medzi príspevkami na rekonštrukciu kostola v Podbieli nájdeme aj sumu 50 000 Sk, ktorou prispela jedna miestna rodina. Aj ďalšie príspevky sú viac či menej okrúhle, nájdu sa však aj symbolické. „Kto akou čiastkou - to sa v žiadnom prípade nedá merať peniazmi. Sú ľudia, ktorí si môžu dovoliť obdarovať iných a rodinný rozpočet to nijako nenabúra. No dnes je medzi nami aj veľa takých, ktorí žijú z ruky do úst a predsa ešte čosi „ustískajú“ a pomôžu – až je to obdivuhodné,“ dodáva kňaz.
A čo hovorí Donát Čarnogurský o iniciatíve slovenských liberálov zdokumentovať majetok cirkví? „Myslím, že na to, odkiaľ vietor fúka, si odpovie každý mysliaci človek sám - sledujú tým oslabenie cirkvi. Iniciátori zisťovania stavu cirkevného majetku vyvolávajú zlých duchov: finančné vyčíslenie nevyčísliteľných historických pamiatok a artefaktov v majetku cirkvi - o ktoré sa treba iba starať a to tiež stojí peniaze - budov, pôdy či lesov by totiž určite prinieslo vysoké čísla. Na prvý dojem by to urobilo cirkev veľmi bohatú. Ak sa však povie A, treba povedať aj B: nejde o výrobné prostriedky, ktoré by produkovali zisk. Farnosť v Podbieli dostala napríklad za prenájom pôdy od družstva za posledný rok 700 Sk, za lesy v urbárskom spoločenstve pár tisíc, a to sa stromy rúbu bez akejkoľvek možnej kontroly z našej strany. Podľa mňa by si kresťania nemali nechávať „do jedla miešať jed“, iniciatíva liberálov je falošná a sleduje pravdepodobne úplne iný cieľ, ako sa na prvý pohľad zdá. Myslia si, že zlaté teliatko, ktorému sa klaňajú, im prinesie nekonečné šťastie?“ hodnotí súčasné dianie a zároveň sa filozoficky pýta Donát Čarnogurský.
