Posypový materiál majú aj v tanieroch a skriniach

. Na tom by nebolo nič nezvyčajné - keby ju doslova a do písmena neumývali. V rukách tlaková hadica, napojená na hydrant a prúd vody splachuje z cesty množstvo štrku a kamenia, ktoré sa tu nahromadilo počas dlhej zimy. Cestári posýpali tento rizikový úsek cesty výdatne a ako sa postupne topil sneh, posypový materiál sa sem zosúval aj z okrajov celého stúpania hlavnej cesty na Zuberec.
„Rodina, ktorá rozostavala tento dom sa radšej zabalila a odišla bývať na druhý koniec dediny. Tam si postavili druhý, tu zostala bývať už len ich mať,“ ukazujú nám chlapi dom na zákrute hlavnej cesty, pri odbočke do Oravíc. Pridáva sa k nim aj zamestnanec oproti stojaceho penziónu, ukazujúc na priečelie vynovenej stavby: „Ktovie, čo by cestári povedali, keby si niekto pýtal náhradu za takto zničenú fasádu?“
Realita je taká, že každé auto, prechádzajúce cestou - a odvtedy, ako je po ťažkej zime prejazdná cesta cez Huty na Liptovský Mikuláš, prechádza tadiaľto áut neúrekom - rozvíri na ceste kúdoly prachu až do výšky striech. Prach sa ešte ani neusadí, už prefrčí ďalšie auto, a tak dookola...
„Pred Veľkou nocou sme to tu prekopávali, všade stála čierna voda. Pre procesiu sme to museli aspoň ako-tak dať do poriadku,“ hovoria chlapi. „Voda je zlá, ale táto pliaga sa dostane všade, ešte aj ľuďom do skríň a do tanierov! Kde sú cestári?“
To zaujímalo aj nás. Na dispečingu Slovenskej správy ciest, strediska údržby v Dolnom Kubíne nám otázku zodpovedali: „Posypový materiál po zime zbierame, no máme na to prísne stanovený harmonogram, prvoradé sú cesty I. triedy, až potom cesty II. triedy, medzi ktoré patrí aj tá z Podbiela na Zuberec. Zozbieraného materiálu sú celé tony, väčšinou ním provizórne zasýpame výtlky, v ktorých stojí voda a ohrozujú vozidlá.“