Písmo:A^-|A⁺ 0

Posmech. Po jeho smrti sa predháňali, kto mu venuje väčšiu pietu. História spred dvetisíc rokov sa opakuje. Pod krížom to bolo vtedy podobné. Podstatné je, aby sme sa z toho poučili a ak zosnulý Sv. Otec k lepšiemu už nedokáže zmeniť tie „niektoré médiá“, väčšinu ľudí, myslím si, aspoň na čas tejto doby, isto.
Ja si spomínam na pápeža, keď ešte pápežom nebol. Tajne som chodievala s mojimi príbuznými do Kalwarie Zebrzydowskej. Nemohli to vedieť ani najbližší spolužiaci, bol by z toho problém. Do Kalwarie, k „cudovnemu“ obrazu Matky Božej, ktorú Karol Wojtyla a Ján Pavol II. tak veľmi miloval, sme putovali rok čo rok, niekedy dvakrát do roka, na odpust. Poľské vlaky bývali vtedy preplnené, ako u nás počas návštevy pápeža v Levoči, hoci bol tvrdý komunizmus – sedemdesiate roky. Spomínam si, ako som sa 10 –12-ročné dievča, unavená na druhý deň púte, veľmi tešila na obedňajšiu prestávku pri kaplnke bičovania Pána Ježiša, na pomidorovú polievku či bigos po 2 zloté.
Teraz bude mať kázeň krakovský arcibiskup Karol Wojtyla, zaznelo z ampliónu. Niekoľkostotisícovým davom zašumelo a po chvíli sa kalvárijskými dolinami rozliehal jeho hlas. Príjemný, otcovsky zamatový, podporujúci, presviedčajúci, potešujúci, utvrdzujúci, láskajúci, podopierajúci.... Mne znel aj ako hlas láskavej matky, a viem, že iba cez srdce som, také dieťa, tomu poľskému kardinálovi všetko rozumela. Prihováral sa mi človek, ktorý poznal moje problémy i moje zatiaľ nezodpovedané otázky vo vzťahu k Bohu. Bola to úvaha, spoveď, prejav Božej lásky voči mne, moje úprimné vnútorné vyznanie sa Bohu... To všetko v kázni povedal tento „stavač mostov“ za mňa môjmu Bohu a za môjho Boha mne. Neviem, čo ešte všetko som vtedy ako dieťa pocítila, ale spomínam si, že z Kalwarie sme všetci odchádzali iní, odzbrojení vnútorným dobrom, stíchnutí, uvedomujúci si vo víre bežných dní, pamätajúc na tie slová kázne i ďalších kalvarijských návštev Matky Božej, čo je v ľudskom živote dôležité. A keď potom, po desiatkach rokov pápež ohlásil cestu na Slovensko, nemohla som pri ňom chýbať – aj s našimi malými deťmi.
Je mi dnes smutno, lebo tá iskra z jeho prítomnosti, o ktorej každý hovorí, už medzi nami a ním nepreskočí. Alebo možno, verme tomu, ju tu zanechal pri každom stretnutí s tými miliónmi nás. Podávajme si ju, inšpirujúc sa naším pápežom, ako paškál zapaľujúci sviece v tme. Určite sa tomu bude tešiť – poklepkávajúc si Hore radostne prstami o kreslo - ako pri stretnutiach s mládežou.

Článok pokračuje pod video reklamou