Vo Francúzsku som videl diaľnicu, ktorá sa nedotkla okolitých viníc, tak citlivo sa správala ku krajine...“ Viem si to predstaviť: Francúz, ktorý prechádza takýmto krajom rýchlym autom, spomalí a pozerá sa, a je hrdý na dielo, ktoré postavil francúzsky človek pre ostatných ľudí. Koľko máme na Slovensku staviteľov, projektantov, starostov a poslancov, ktorí rešpektujú krajinu, v ktorej žijeme? Udržiavaná kaplička na horizonte nad Zábiedovom, dáva zrozumiteľný signál: ľudia, ktorí sa starajú o toto krásne prostredie nám hovoria: tu sme sa narodili, tu žijeme, tu máme svoje korene. Studnička v tom istom chotári, neďaleko vodárne, pri chodníku, ohradená, s čistou, studenou vodou aj v lete, so soškou Márie, a čerstvými kvetmi pri soške, s pohárikom, ktorý sa sám ponúka: opláchni ma, napi sa zo mňa, osviež sa... tiež hovorí o ľuďoch viac, ako oslavné ódy dobrých aj slabších básnikov. Nacionalista na takéto „maličkosti“ kašle. Hlásna trúba jeho postojov vykríka dávno zabudnuté, len účelovo zrenovované heslá: Slovensko – Slovákom!
O slušnosti hovoria v parlamente (podaktorí), v televízii (o nej hovoria, no necítia ju), v škole (tiež nie vždy a všade), v rodine (ak majú čas a ak vôbec vedia, že slušne sa treba najprv správať voči každému, aj k deťom, potom o nej hovoriť).
Nedávno som bol v jednej strednej škole, v ktorej som kedysi učil. Bol som tri metre od vchodu. Za mnou prichádzala hrča mládencov. Vysoký chalan (mohol byť sextán, mohol byť maturant) v bielej vetrovke, ma predbehol. Myslel som si (ó, naivný!), že keď sa tak rýchlo chytá kľučky, ide mi otvoriť: vidí šedivého pána na neistých nohách, ktorý smeruje do jeho „základného tábora,“ kde ho formuje prostredie, ľudia, učivo, všetko (by ho malo formovať). Mládenec slovenský však otvoril široké dvere pred mojím nosom, a zmizol v nich. Kým som sa spamätal, prešli popri mne ďalší štyria. Chcel som za nimi ísť, spýtať sa: z ktorej ste triedy, kto je váš triedny? a podobné trápne otázky. Chcel som sa spýtať našej budúcnosti: Máte vy vôbec rodičov? Čomu vás učia? Hovoríte na hodinách o slušnosti? Šiel som za bývalou kolegyňou – úradne... Nič som nepovedal. Pri odchode zo školy som toho krásneho chalana opäť stretol. Nezastavil som ho. Načo aj? Bol som preňho – vzduch. Ponáhľal sa do budúcnosti.
Ak nebude v nás slušnosť ako prirodzený kód osobnosti, nebude v nás ani hrdosti. Bude nám jedno, kde žijeme, ako žijeme, čo robíme, komu sa zodpovedáme. Jediným cieľom bude: ZISK. Za každú cenu. V ostatných rokoch sa podobní filozofi „účelovosti“ vynárajú v čoraz väčšom počte...
